popis: Na začiatku týždňa mi volal predseda, že ako robím a ako to vyzerá na horách. Hneď som vedel, že už má niečo zalubom, keďže do úplného splnenia plánu chýba ešte nejaké to jelienča. Nasnežilo a poľovačka na snehu nenechá ľah...Na začiatku týždňa mi volal predseda, že ako robím a ako to vyzerá na horách. Hneď som vedel, že už má niečo zalubom, keďže do úplného splnenia plánu chýba ešte nejaké to jelienča. Nasnežilo a poľovačka na snehu nenechá ľahostajným hádam žiadneho pravého poľovníka, nadôvaž keď posledné zimy bývajú biednejšie a sneh býva často neskoro. Od utorka do štvrtka som pre rodinné a pracovné povinnosti veľa času nemal, no sľúbil som, že v piatok sa „utrhnem“. Na dohodnutý zraz o šiestej ráno sme prišli iba traja, čo ma trocha mrzelo, lebo vo väčšom počte sa dá zastať viac prechodov zveri a pravdepobnosť úspechu je samozrejme väčšia tiež. Už od áut ešte za šera pozorujeme na pomerne veľkú diaľku jeleniu zver popásajúcu po lúkach pokrytých troškou snehu, hneď nám to dvíha náladu a tak kujeme pikle, ako a kde ísť a počkať zver vracajúcu sa z lúk. Je rozhodnuté, dvaja pôjdu na zvážnicu nad lúkami a ja sa vyberiem druhou stranou do „Uhlíkovca“ pomalým piršom obsadiť nejaký ten prechod. Od auta sa vyberám cestou popri potoku a asi po tristo metroch odbočím hore do grapy na Pohariská. Spočiatku pekná cesta sa mení na celkom slušné utrpenie, pretože aj ja som bol nachystaný na zvážnicu a obul som si preto teplé galoše, ktoré som si kúpil ako posedové a štandové o číslo väčšie. Hore touto strechou sa to ukázalo ako nie veľmi dobré rozhodnutie, ale čo už, musím bojovať, ešteže mám so sebou, samozrejme ako vždy, palicu. Cieľom tohoto martýria je dostať sa do hrubej bukovej hory s dobrým rozhľadom okolo, čo je pre lov najdôležitejšia vec. Po dvadsaťminútovom trápení (v nornálnej obuvi by to bolo tak na päť minút) som na mieste. Konečne si môžem odfúknuť, vidím že už aj na mne sa asi podpisuje vek, pred desiatimi rokmi by som to bol vybehol. Ešte som sa nestihol ani poriadne zahniezdiť a porozhliadnuť a už z ľavej strany, tak do sto metrov podo mnou počujem zchrápanie konárov. Hodím ďalekohľad do očí a spoznávam nejaké kusy jelenej zveri zaťahujúcej z nočnej paše z lúk. Jelenica, jelienča a šmolka pomalým krokom prechádzajú z tmavšej smrečiny do hrubej bukovej hory. Rýchlo dávam efekta do pleca, kým neprídu na moju stopu, tam by potom nabrali už inú „forsáž“. Hľadám medzeru medzi bukmi, kríž ustálujem na komore jelienčaťa a ťahám ho s ním. Je to tak okolo sto metrov mierne šikmo do prava, zato peknou strechou dole. Nieje čas špekulovať, sneh rozhoduje, keď znova vojdú do smrečiny, nebude ich dobre vidieť a aj prípadný nástrel by sa tam hľadal ťažšie, snehu je tam o poznanie menej. Šesťapolka opretá o strom „štekne“ dole do bukov, kusy odbiehajú spolu a križujú stopu mojej strastiplnej cesty. Do paroma, nebolo to k ničomu, bola prvá moja reakcia. Ako chládnem, premietam si to všetko pred očami znova a znova a uvedomujem si, že sa jelienča po výstrele mierne zavlnilo. Pozerám na hodinky, je trištvrte na sedem, do pol ôsmej, kedy sme si dohodli telefonát, je času ešte dosť. Na nástrel sa pôjdem pozrieť neskôr, aby som prípadnú postrieľanú zver hneď nezdvihol a aj preto, že sa mi nechce ísť priamo dole tou grapou. Vyberám sa teda lesnou cestou na okraj lúk. Asi zo sto metrov vidím väčšiu, odhadom tak pätnásťčlennú čriedu jelenej zveri, pokojne popasajúcu sa krajom lesa, všetko „holá“. Strieľať už ale nechcem, raz stačilo a ktovie, čo z toho bude, nemienim sa naháňať za ďalším kusom ak tento neleží. Zrazu počujem nado mnou lomoz, tridsať metrov nado mnou sa hore valí ďalšia črieda, kde registrujem mimo jeleníc a jelienčat aj dvoch, tak štyridsať centimetrových ihličiakov, ale opäť po nich strieľam iba očami, na dnes toho bolo dosť. Kolegovi oznamujem, že idem pozrieť na nástrel a potom opäť zavolám. Tentoraz už idem radšej okľukou, aby som sa vyhol tej strmine a snažím sa dostať na stopu miničriedy, po ktorej som strieľal. Nachádzam ju pomerne skoro, na snehu je to hračka a postupujem na odhadované miesto nástrelu. Keď tam konečne dôjdem, ihneď vidím najskôr kvapky, no už po desiatich metroch striekance farby. Trafil som, ale dookola „na zemi“ nič nenachádzam. Farba je „echt“ červená, miestami s nádychom tmavšej. Striekance sú na ľavej strane, no ja som strieľal na pravú, takže je to priestrel, čo značí aj to množstvo farby. Vyberám sa po stope, po sto metroch prejdem potok, zver ide do kopca, ale už sama, bez zvyšných dvoch kusov. Mám zmiešané pocity a náladu mi zlepšuje až prvý záľah, asi stopädesiat metrov od nástrelu. No nič, zabalím to a pôjdem domov pre psa a samozrejme sa v prvom rade lepšie obuť a na dohľadávku aj vhodnejšie obliecť. O pol deviatej prikladám psa na nástrel, Reno hneď javí záujem a zaľahne do remeňa. Prídem na prvý záľah, asi po dvadsiatich metroch nachádzam ďalší a potom ďalší, je ich vidno jeden z druhého. Bude to blízko, hamujem psa a postupujeme preto radšej pomalšie. Prichádzame na miesto, kde jelienča pravdepodobne spadlo a prevalilo sa. To už pes hľadá vysokým nosom, isto nebudeme ďaleko. Stopa sa náhle láme nadol a ja už vidím kus zaľahnutý pod vývratom. Ešte nezhasol, sem-tam strihne ušami, ale je vidieť, že nikam už neodbehne, na psa nereaguje, melie z posledného, zhasína... Psa chválim a odkladám, jelienča radšej dostrelím, nech sa netrápi. Výstrel ukončuje jeho životnú púť a tým aj túto pomerne jednoduchú dohľadávku, kde sa práca psa dala dobre kontrolovať na snehu. Kameň odpadá... Pár metrov od nás vyskakuje jelenica zdvihnutá výstrelom, ktorá pravdepodobne jelienča ešte čakala. Je mi trošku smutno... Ale opäť ma z toho preberá pes, ktorý v sebe nezaprie rodeného duriča a za môjho hlasného opĺzleho kárania s ňou mizne za horizontom. Zveri dám posledný hryz, sebe zálomok a volám predsedovi, ktorý ako zisťujem, je kúsok odo mňa, po telefóne mi gratuluje k úlovku a príde mi s jelienčaťom pomôcť. Pre info: jelienča bolo strelené asi na sto metrov, za pravú lopatku mierne do štichu zo zadu do predu, zhora nadol, strela vošla aj vyšla medzi kosti rebier, chytený bol pravý lalok pľúc. Vzdušnou čiarou ležalo jelienča tak dvesto metrov od nástrelu, stopa bola dlhá zhruba päťsto metrov a stárie 2 hodiny. Psa mi priviezol o hodinu predsedov otec, ktorý bol na zvážnici a pes dobehol k nemu – takže celkom happyend! :) zobraziť celý popis