popis: V piatok ráno, ešte za tmy si idem sadnúť na posed. Kamarát ide na ďalší, ktorý je o kilometer vyššie. Máme zálusk na diviaky, ktoré sa tu pred týždňom objavili. Sme dohodnutí čakať do siedmej, potom sa máme stretnúť pri aute. ...V piatok ráno, ešte za tmy si idem sadnúť na posed. Kamarát ide na ďalší, ktorý je o kilometer vyššie. Máme zálusk na diviaky, ktoré sa tu pred týždňom objavili. Sme dohodnutí čakať do siedmej, potom sa máme stretnúť pri aute. Na brieždení mi prvý na lúku vyšiel zajac. V 90 % takých prípadoch môžem ísť kľudne domov, nič viac mi nepríde. Aj tak bolo. S úsmevom rozmýšľam, prečo mi to tak vychádza, keď v tom padne rana. Smer je jasný, strieľal kamarát. Čakám vyše pol hodiny že sa ozve, keď mi pípla SMS: " Prídi hore, nemám ťahanie." Ja mám všetko v ruksaku, tak sa balím a idem. Prechádzam okolo jeho odstaveného auta a čaká ma riadny stúpak. Napadlo ma síce, že mohol prísť preň, veď keď budeme ťahať kusa / ešte neviem čo/, tak ho zoderieme z kože. Za pol hodinu zbadám pri posede šťastného strelca, ako sa usmieva. Až teraz sa pýtam po čom strieľal. Ukáže mi vedľa na malé pásikavé prasiatko. Skoro ma šiblo. Ale keď sa priznal, že nemá vlastne ani nožík, tak som mu odpustil. Všetky poľovnícke zvyky so zálomkami a gratuláciou sme však dodržali. A tak si toto diviačisko /ktoré mu prišlo samé/ pekne v jednej ruke niesol až ku autu. Doma po odstavení auta a odložení zbraní ma predsa pozval na jedno orosené. zobraziť celý popis