popis: Som ukojený . V predošlý večer som strelil jeleňa! Som frajer? Macher? Strelec? Nie, nie, ani jedno mi neprislúcha. Som len ukojený poľovník. Na všetkých sa usmievam , prijímam gratulácie, zacengajú poháriky. Úplne inak sa pozerám na...Som ukojený . V predošlý večer som strelil jeleňa! Som frajer? Macher? Strelec? Nie, nie, ani jedno mi neprislúcha. Som len ukojený poľovník. Na všetkých sa usmievam , prijímam gratulácie, zacengajú poháriky. Úplne inak sa pozerám na krajinu, na ľudí, som kľudný, pozorný a všetkých mám rád. No keď debatujem, so sprievodcom , mojím výborným spoločníkom, zrazu ma zarazí otázkou. A čo tak skúsiť ešte šťastie? Najprv myšlienku zamietam, veď načo, jeleňa mám. Veď ja nie som Hohenlohe , ktorý potrebuje streliť za ruju dvadsať jeleňov? No postupne ma táto myšlienka začína nahlodávať. Keď dostanem čistú chvíľu , zisťujem, že mi pekne šibe z tejto ruji. Som ňou úplne pohltený. Veď ja teraz neviem ani o ničom inom hovoriť. Od vyvrhovania včerajšieho jeleňa mi smrdia (alebo voňajú) ruky, oblečenie je presiaknuté pižmovým pachom. Pomaly zarastám, topánky zablatené. No pekne, keby teraz videla moja milá. Teraz tu však stojí otázka. Čo s večerom. V hlave si robím kompromis, a hovorím si , veď nemusíš loviť. Stačí keď sa večer pôjdeš iba prejsť. Koho chcem klamať? Obidve časti môjho ja, presne vedia , čo so mnou robia jelene. No a preto už v podvečer zase stúpam, po rebríku niekde doprostred rujoviska iného kráľa . Trošku pofukuje vetrík, čo nás však z predchádzajúcej oslavy prvého jeleňa príjemne osviežuje. Jelene nesmelo začínajú ručať. Sprievodca spomína, že tu videl slušného starého jeleňa. Diaľkomerom merám okolité oporné body . Zhlboka dýcham opojné vône jesene, a zachytávam aj omamnú vôňu blízkeho vinohradu. Hmm, o chvíľu bude oberačka. Z rozjímania o víne ma vyruší jemný dotyk sprievodcu a už rukou ukazuje k horizontu. Na ňom stojí veľký ustatý jeleň. Áno na prvý pohľad je to mrzutý , rujou unavený kráľ. A k tomu úplne sám. Stojí. Pozerá smerom k nášmu posedu. Sprievodca radí pripraviť, zbraň a z automatizované pohyby mojich rúk, všetko pripravia. Všetko ide akosi rýchlo.Jeleňa zachytávam v puškohľade. Stojí však úplne na štich. Sprievodca umeleckým prejavom napodobňuje hlas rujnej jelenice. A jeleňa to ako magnet začína ťahať k nám. Občas počas chôdze jemne zaručí. Pomalými krôčikmi sa zberá k nám. Zapínam v puškohľade svetelný krížik. Vidím kráľa ako sa unaveným krokom približuje stále viac. Stále však stojí v nevýhodnej pozícii. Sprievodca, vraví, že keď sa otočí lepšie nech neváham. V puškohľade vidím, veľké vybielené vidly starého večného desatoráka. Jeleň skutočne k závideniu. Milujem starých jeleňov. Zrazu jeleň nastavuje svoj bok, a napináčik, vykoná svoju neúprosnú funkciu, rana zaburáca krajinou a jeleň po mohutnom skoku, vyráža smerom dolu z kopca a tým sa nám stráca z dohľadu. Sprievodca ,ale aj ja mám pocit z dobre umiestnenej rany. Po cigaretke schádzame z posedu. Sprievodca láme zálomok z blízkeho duba. Upozorňujem ho, že radšej by to mal robiť až keď naisto budeme vedieť, že náš jeleň leží. Zahriakne ma, že rana a aj značenie sedí a jeleň musí byť niekde pred nami. Schádzame do malého údolíčka v očakávaní, že na jeho dne bude jeleň .Obzeráme krajinu. Jeleňa však niet. Začínam byť nervózny. Po krátkej chvíli nachádzame bledú farbu. To nie je možné. Sprievodca má, ale hlavne aj ja dojem, akoby to bola svalová farba. Krúti sa mi z toho hlava. Farby je naviac ešte málo, a nachádzame ju každých 10 metrov. Tak to som pekne dokašlal. Horúčosť mi zaplavuje celé telo. Najmä keď vidím, že farba smeruje do hustého krovia. Pred nami. Už vidím ako celý deň dohľadávame jeleňa so zlým výsledkom. Sprievodca zostáva však pokojný a neúprosne sleduje kvapku po kvapke. Na kraji lesa hľadáme nejaké mohutné vyšplechnutie farby. Žiadne však nenachádzame a mňa chytá zúfalosť. Obraciam sa na sprievodcu a pýtam sa na jeho vynikajúceho farbiara. Odpovedá, že iba prehliadneme zopár metrov na začiatku a ideme po neho. Po desiatich metroch však môj sprievodca slávnostné volá: Lovu zdar! Pýtam, sa ho aké Lovu zdar? A bežím k nemu. A tu leží zrazu moja pýcha. Od nástrelu s dobrou komorovou ranou a s prestrelenými pľúcami prešiel cca.300 metrov. Moja radosť je nevýslovná. Bozkávame sa ako malé deti a vidím, že aj sprievodca sa teší. Bože, to je úžasné. Sprievodca mi teraz už pokojne gratuluje a odovzdáva zálomok. Vie, že aby som si poriadne vychutnal túto chvíľu , nechá ma radšej samého. Ja som ani nepostrehol kedy odišiel. Moja myseľ patrí jeleňovi. Je to starý cca 10-11 ročný nádherný jeleň s dlhými očníkmi. Vybielené hroty vidiel svietia v húštine ako sviečky. Neviem sa spamätať s toľkého návalu emócii. Zostávam v tichosti len kráľ a ja. Sv. Hubert by sa ma akoby pýtal. Tak čo , už si ukojený. Stačí? Ja však nemám slov. Nemo pozerám do mesačnej oblohy, hladím jeleňa, v žilách mi búši krv. Som presiaknutý a omámený jelením pachom, a som úplne v jeho moci. Obloha je červená, ráno bude isto pekný deň. zobraziť celý popis