1.8.06 zavčas rána som sa vybral do lesa. Vedel som, že prebieha srnčia ruja, tak som chcel vyskúšať šťastie, či sa mi nepodarí nejakého srnca privábiť. Bolo hmlisté ráno. Už vopred som mal určenú trasu, kade sa vyberiem. No rovno predo mnou po ceste ktorou som chcel ísť, kráčala skupina Rómov, ktorá sa chystala na zber malín, ktoré následne predávajú do výkupu. Tak som zmenil trasu. Prišiel som na lesný sklad, kde bola uskladnená drevná hmota, ktorá čakala na odvoz. Vhodné miesto na vábenie. Na pravej strane bolo rúbanisko a na ľavej strane tiekol potok a za ním bol smrekový porast. Zavábil som hlasom rujnej srny, no urobil som chybu, lebo som nedával pozor, svojim pohybom som vyplašil srnca, ktorý na moje vábenie ihneď zareagoval. Nestihol som ho prečítať, lebo behom mi zmizol v lese. Bol som na seba nahnevaný. Stáva sa, veď z vlastných chýb sa človek učí. Na druhom stanovišti sa mi nepodarilo privábiť nič. Tretie stanovište som si vybral v prebierkovom bukovom poraste. V noci muselo pršať, lebo z lístia stále padali kvapky, vyzeralo to tak ako keby stále ešte pršalo. Sadol som si na pršiplášť a oprel som sa o kmeň buka. Začal som vábiť hlasom rujnej srny. Po druhej sérii som začul zvuk, ktorý sa vôbec nepodobal na padanie kvapiek. Bola to zver ktorá sa približovala stále bližšie a bližšie. Po chvíli sa ukázalo, že to bol mladý srnček II. vekovej triedy, pravidelný šestáčik. Pohyboval sa z nosom pri zemi, hľadal rujný pach srny, ktorá ho privábila svojim hlasom – tá srna som bol ja. Ešte chvíľu sa predo mnou takto poprechádzal, no potom sa začal pomaly vzďaľovať, stratil sa mi, už som počul len praskot ktorý vydával pri svojom pohybe. Ďalej som nevábil, povedal som si že nadnes už stačilo, a tak som sa pobral domov, s novým nezabudnuteľným zážitkom.