Bola sobota, mrazivý zimný deň. Už od rána dul neľútostný vietor a ani naobed sa nezdalo, že s tým chce niečo urobiť. Preto som ďalej nečakal a šiel.
K môjmu obľúbenému revíru vedie 5minút poľná cesta. Ako som šiel, teplomer ukazoval -3 stupne.
A ten vietor. Teplo teda vôbec nebolo, ale to ma neodradilo. Zahol som na dobre známu lesnú cestičku a po chvíli sa mi ukázalo na jej konci vnadisko s kukuricou. Ďalej som nechcel ísť-zver by ma mohla zavetriť alebo začuť /mal som oblečené šuštiaky a vetrovku.../- tak som si teda lahol na zem. V lese už taká zima nebola. Na tomto mieste skoro vždy uvidím niečo zaujímavé, preto som vybalil novučičký foťák a začal ho priravovať. Pripravil som 2 režimy- 1. pre prípad že niečo príke ku krmelcu smerom odo mňa a 2. pre prípad, keby zver prišla spoza mňa. Jej miestne cestičky som poznal, a tak som šiel tak povediac na istotu. Začal som ostriť a podobne, no v tom sa ozval obrovský hluk a dupot, akoby na zem padal roj meteoritov...Z krovia ani nie 5 metrov odo mňa vyletelo stádo sŕn, srncov...ani som nestíhal počítať, koľko ich bolo -6,7?. V tom ohromujúcom hluku som nestihol zareagovať, a po 3-4 sekundách bolo po všetkom...Zvyšok obchôdzky som strávil na posede, pekne vysoko : )