„Tak teda o 19:00 dobre?“ Mišo sa pýtal kedy pôjdeme do hory. „Dohodnuté.“,povedal som.

Pozriem na hodinky a je na nich sedem hodín. Mišo nikde. Keď neprišiel ani po desiatich minútach, rozhodol som sa , že pôjdem sám. Na bicykli bola cesta pohodlná, a zakrátko som sedel na rozkladacej trojnožke v kríkoch s výhľadom na celé pole. Ešte som sa ani nestihol napiť, už s kríkov na ľavo odo mňa vyšla srna, a za ňou aj srnec ktorý bol silný v tele aj parožky mu výrazne presahovali cez uši. Zbehol som cez jarok, aby som prezrel pole za mnou. Pásli sa na ňom dve srny. Vrátil som sa na „svoje“ pole , a srnec stál kúsok od môjho stanovišťa. Ozlomkrky zutekali spod pohľadu votrelca. Za nimi sa v diaľke popásali dva kusy srnčej. O chvíľku sa zotmelo, a ja som sa vybral na spiatočnú cestu. Stretol som ešte poľovníka ktorý išiel na diviaky, a pýtal som sa ho, či strelil nejakého jeleňa. Povedal že strelil, ale nemal veľa bodov. Ale za to sa pochválil, že ulovil bronzového daniela. Ešte jeden poľovník sa vracal z obory , lebo tam bol o psíkom. Bol s ním aj môj kamarát , tak sme sa dohodli , že na druhý deň s ním pôjdeme na srnčiu ruju znovu.

Na druhý deň sme sa stretli pri zberných surovinách , Oto si zamkol bicykel, a mohli sme vyraziť. Vo veľkom teple sme boli pri obore za dvadsať minút. Sedeli sme pri nej asi pol hodinu pozorujúc lúku pred nami. Nikde sa ani vetvička nepohla. Preto sme sa rozhodli, že sa posunieme na lúku vedľa nej. Keď sme sa presunuli už sa slnko pomaličky skláňalo za skaly. Spozorovali sme na nej srnca. Zabrechal, a pomaly sa posúval do hory. Z jeho chrbta sa ozval určite silný srnec , čo nášho bojka poriadne vystrašilo. Zabehol klusom do hory, a Oto mi povedal nech skúsim zavábiť. Ešte si mrnkol, a už sme ho nepočuli. Ani silný srnec sa už viac neozval. Už sa dobre zotmelo, a my sme sa vydali na spiatočnú cestu. Na poli sme ešte videli srnčiu. Bol to pekný večer.

Zotmenie nás aj z Mišom cez srnčiu ruju v roku 2007 veľa krát zastihlo pri pozorovaní jednej krásnej zveri. Raz sa nám ukázal pekný srnec už za polotmy, a jeho vybielené hrotky parožkov svietili ako lampičky. Neboli sme však vždy úspešný, raz nám vyplašil pes päť kusov srnčej a my sme sa len bezmocne prizerali. Videli sme krásne divadlo prírody takmer vždy na tom istom mieste. Srnce naháňali srnky, a navzájom si vyznávali lásku. Zo srnčej ruje som mal krásne spomienky.

Leto sa skončilo, a pomaly začínala jeseň, a s ňou neodmysliteľne ja jelenia ruja.
Dúfam, že aj cez jeleniu ruju budeme mať podobné zážitky.