Ranné prechádzky revírom patria medzi moje obľúbené. Ranné ticho a postupne sa prebúdzajúca príroda, vytvárajú skutočne čarovnú kulisu, ktorá blahodarne pôsobí na organizmus zaťažovaný každodenným zhonom. Pri návrate z jednej takejto prechádzky sme s kolegom Mišom stretli starého pastiera. Dali sme sa do reči a pochopiteľne o poľovačke. Keď sme mu spomenuli, že máme zálusk na nejakého diviačika, pastier sa pousmial a hovorí nám, "Keď chcete uloviť pekného diviaka, choďte popozerať tamto pod horu" a ukazuje lúku nad poľnou cestou. Keďže sme už mali v nohách nejaký ten kilometer, nešli sme si už preveriť slová pastiera, ale vrátili sme sa ku mojej starej škodovke a poľovačka sa v ten deň pre nás skončila. Zhodou okolností mal byť o pár dní spln mesiaca.

            Pastierove slová mi nedali pokoj. V pondelok popoludní som sa teda vybral preveriť pastierove slová. Skutočne som našiel malú mokraď, okolo ktorej bolo poryté od diviakov. V blatistom teréne v okolí mokrade bolo zreteľne vidno veľké diviačie stopy. Hneď v ten večer som zavolal brata a išli sme na postriežku. Tesne pred zotmením sme sa postavili posede, každý do jedného rohu, lebo sadnúť nebolo na čo. Nejaký dobrák z posedu povyhadzoval klátiky, ktoré slúžili ako stoličky. Diana nám ten večer pripravila pekné predstavenie. Najprv lúkou prebehla líška, z kríkov vyhopkali dva zajačiky a o deviatej vyšiel na lúčku mladý jeleň a hodnú chvíľu sa popásal okolo mokradi. O pol hodiny neskôr vyšiel z krovín veľký diviak a rýchlo prebehol k mokradi. Niečo sa mu však znevidelo a rýchlo sa vrátil späť do krovín. Pretože obloha bola jasná a krásne svietil mesiac, mohli sme porovnať veľkosť diviaka s jeleňom. Telo diviaka bolo mohutnejšie ako telo jeleňa. "To je teda poriadny kanec a ja mám v povolenke iba lanštiaka", vravím bratovi. V tú noc sa už veľký diviak neukázal, ale ani žiadny iný. Diviak mi nedal pokoj. Zašiel som preto za hospodárom a spýtal sa ho, či by ten môj lanštiak nemohol byť trošku starší a že som videl takého celkom pekného kančeka. „Ak ho strelíš do konca splnu je tvoj“ hovorí mi hospodár. Určite nemyslel že ja, ako poľovnícky elév, ulovím nejakého väčšieho kusa. Veď flintu som mal iba druhý mesiac.

            V utorok som išiel za diviakom opäť. Tentokrát s kolegom Mišom, rovnakým začiatočníkom ako ja. Márne sme však čakali, náš diviak sa neukázal, iba v diaľke po horizonte dva menšie diviaky prebehli lúčkou smerom k neďalekému pokosenému pšeničnému poľu. Boli však strašne rýchle a strašne ďaleko. V stredu sme sa samozrejme vybrali opäť na naše stanovište, ale pre vytrvalú búrku sme z auta ani nevyšli. Vo štvrtok sa zopakovala situácia zo stredy - vytrvalý dážď a žiadna  zver.

            V piatok bol druhý deň po splne. Bola to posledná možnosť v noci si počkať na diviaka. Pretože Mišo musel odcestovať, na postriežku som zavolal Libora. Na posed sme prišli o ôsmej. Nestihli sme sa poriadne ani zložiť a začalo opäť výdatne pršať. Ku dažďu sa pridal aj nepríjemný vietor. Posed mal síce strechu, ale bočné steny iba do výšky pása. Tak sme sa zabalení do plášteniek schovávali ako sa len dalo. Takéto počasie, na nedostatočne krytom posede, nám dávalo poriadne zabrať. Po hodine nám už to čakanie začínalo liezť na nervy. Dážď na chvíľu ustal a pomedzi husté mraky vyzrel mesiačik. A vtedy z krovia vyšla na čistinku veľká čierna hrča. Diana ocenila moju vytrvalosť. V premočenej zemi začal diviak bezstarostne ryť a tiež zbierať šúľky kukurice, ktoré som mu nachystal na prilepšenie. Neváhali sme a okamžite sme obidvaja zamierili, veď takúto príležitosť už mať nemusíme. Libor vraví: "Paľo, ty strieľaj prvý, keď si si ho našiel a ja budem dupľovať ". Po chvíli, ktorá stačila na to, aby som potlačil vzrušenie a aby mi spevnela ruka, sa kríž puškohľadu zastavil na desiatke. V krátkom slede zazneli dva výstrely. Diviakovi sa podlomili nohy, ale v okamihu vyskočil a rozbehol sa smerom proti posedu. Chcel  som prebiť zbraň a ešte jedným výstrelom sa poistiť, ale ako na potvoru sa mi zasekol náboj v komore. Libor prebil bez problémov, zamieril na diviaka, ale polohlasom hovorí: " Ten dostal určite obidve rany, padne nám pri posede ". Tesne pred posedom však diviak zmenil smer úteku a odbehol z nášho zorného uhla. Časť posedu bola krytá starým javorom, preto sme nevideli ktorým smerom diviak utekal. Nedočkaví a plní vzrušenia sme čakali na posede niekoľko minút a potom sme sa pobrali na nástrel. Krížom-krážom sme pri svetle bateriek prehľadali miesto, kde stál diviak vo chvíli výstrelu, ale farbu sme nenašli. Neostávalo nám nič iné len sa opatrne pustiť po stope, ktorá v rozmoknutom teréne bola pomerne dobre viditeľná. To sa už opäť zamračilo a začalo pršať. Príroda nám diviaka nechcela vydať zadarmo. Po asi 200 metroch stopa križovala kamenistú poľnú cestu a tu sa nám stratila. Hľadali sme ju na druhej strane cesty, ale bezvýsledne. Po dvoch hodinách hľadania, úplne premočení a uzimení, sme to vzdali s tým, že prídeme na druhý deň ráno pred svitaním a pri dennom svetle budeme pokračovať v hľadaní.

Ráno sa zopakovala situácia z predchádzajúceho dňa. Naviac sme pri dennom svetle v zemi nad nástrelom našli Liborov projektil zarytý do zeme. Pravdepodobne diviaka nadstrelil v momente, keď on po mojom výstrele kľakol. „Ešte máme šancu, že aspoň môj springfield ho zasiahol poriadne“ vyslovujem zbožné želanie. Stopu sme sledovali po poľnú cestu a tu sa nám opäť stratila. "Ten musel vzlietnuť", vravím Liborovi.

            Priznám sa, že už som začal pochybovať že diviaka nájdeme. Po výstreloch diviak ani nekvíkol a vôbec nefarbil, pravdepodobne ho ani moja strela vážnejšie nezranila. Naslepo sme sa pobrali ja do Drozdova a Libor smerom na Uhlisko. Ubehla takmer hodina a nič. Tak som sa pobral za Liborom. Ako som vychádzal na hrebienok, nahnevaný sám na seba, že som prepásol takú príležitosť, začul som výstrel. Okamžite som pridal do kroku. Za chvíľu však počujem druhý a tretí výstrel v rýchlom slede. Už som tušil že predsa len objavil raneného diviaka a dostrelil ho. Ale prečo až tri výstrely? To som sa dozvedel až vtedy, keď som našiel poblednutého a zablateného Libora.

            Keď sme sa rozdelili, Libor našiel ďalšie stopy diviaka. Diviak po prekonaní pasienka zamieril cez nepokosenú lúku medzi kríky. Vybral si prostrednú medzu. Libor sa s pripravenou flintou pobral spodnou medzou. Po pár krokoch nasledoval rýchly spád udalostí. " Z poza kríka z medze nado mnou sa zdvihol diviak a rozbehol sa na mňa. Okamžite som na neho vypálil, ale len tak od pása. Diviaka výstrel na chvíľu spomalil, ale takú horu mäsa, keď sa dole kopcom rozbehne, je problém zastaviť. Nestihol som prebiť pušku a už som sa váľal v objatí s diviakom pomedzi liesky. Jednou rukou som zvieral flintu a druhou rukou a nohami som sa snažil od diviaka odstrčiť. Ani neviem ako sa mi podarilo dostať sa nahor. Keď som už sedel na kĺzajúcom sa diviakovi vrazili sme do malej liesky a tento náraz nás oddelil. Ja som sa kotúľal jednou stranou, diviak druhou. Po pár metroch som sa zastavil a pozerám, že diviak je už opäť na nohách a chystá sa na ďalší útok. Tak rýchlo som ešte nikdy neprebil zbraň ako pri pohľade na toho kanca. Ešte poležiačky som na neho zblízka vystrelil a konečne diviak spadol a nevládal sa už zdvihnúť, ale ešte žil. Preto som ešte raz vystrelil, ale to už zblízka a presne. Až po štvrtej rane tento pán diviak zhasol. Priznám sa, neviem ako je to možné, že toto ródeo na diviakovi som prežil bez najmenšieho zranenia", ukončil svoje rozprávanie Libor.

            Niektoré záhady sa vyjasnili, keď sme diviaka spracovali. Moja strela ho zasiahla do ľavej lopatky. Strela rozbila úplne kosť a to mu vyradilo z činnosti ľavú nohu. Diviak útočil iba na troch nohách. Strela okrajovo zasiahla obidva pľúcne laloky a zdeformovaná sa zastavila pod kožou na pravej strane trupu. Prvá liborova strela, ktorú vyslal v tiesni bez dôkladného zamierenia, zasiahla kancov rypák a rozbila pozdĺžne hornú čeľusť a spodnú sánku rozbila pozdĺžne a tiež ju odtrhla v kĺbe. Diviak preto nemohol použiť ani dolné a ani horné kly. Keby nebolo došlo k týmto skutočnostiam, 190 kilogramový diviak by z Libora, o 120 kilogramov ľahšieho, narobil fašírku. Ďalšou náhodou bolo, že výstrel do rypáka nepoškodil trofej. Na chovateľskej prehliadke boli kly ohodnotené  na 113.47 bodu CIC čiže bronzovou medailou.

Námahu, s akou sme potom diviaka dopravili k najbližšej ceste, sme pod dojmom prežitých chvíľ ani nevnímali. Naložiť diviaka do kufra staručkej ŠKODY 100 sme však nevládali. Museli sme zavolať na pomoc ďalších dvoch chlapov. Škodovka pod bremenom diviaka poriadne zavzdychala. Z jednej strany kufra trčala časť hlavy a z druhej strany sa hompáľali zadné nohy. Potom už nasledovali iba samé príjemné chvíle. A tak sa skončila poľovačka na môjho prvého diviaka.