Budík som si pre istotu nastavoval na 4,00 ráno. Ako vždy, budím sa cca 5 mim pred zvonením.

Keď som zatváral dvere na spálni, počul som ako žena mrmle zo spania: „Tebe šibe“ ...

Rýchlo sa obliekam a stíham aj niečo do úst strčiť. Ostatné veci som mal pripravené v chodbe, stačí ich hodiť len do kufra auta. Na dvore som ešte sklamal suku, ktorá tiež chcela ísť do hory. Musel som ju zavrieť do koterca. Jej nárek sa vraj ozýval ešte hodnú chvíľu potom, čo som odišiel.

Prešiel som popod železničný most a zaparkoval na kraji Kameného. Trochu čakám, aby som ako tak videl pod nohy. Prednou spojkou, čo spája tri zvážnice, sa dávam hore kopcom. Je po daždi, preto mi pod nohami nič nešuchoce. 100 m od auta odskakuje vysoká. „Dobre to začína“ myslím si a pomaly kráčam ďalej. Míňam strednú zvážnicu. Bol som skoro pri hornej, keď tu počujem lomoz. Voľačo ide zľava, zdola od štreky. Čoskoro sa ukazuje celý rudel diviakov. Dve mašice, 4 lanštiaky a kopa pižamkáčov. Už sú skoro na dostrel, keď tu vodiaca sviňa sekla, sfučala a zmenila smer. Črieda sa dala do behu a zmizla za hrebeňom smerom do Bystrého. „Jasné, dostali odo mňa vietor“, hundrem si popod nos. Piršujem pomaly ďalej. Míňam „krížne cesty“. Prichádzam k prvej rúbani. Opatrne do nej nakúkam. Postojím, či tam niečo nepočuť a pokračujem ďalej v ceste. Onedlho som nad ďalšou rúbaňou. Tá má tvar Y a už pomaly zarastá. Dole podo mnou je laň so šmolou. Obhrýzajú konáriky na mladine. Minule som tu mal medveďa. „Pán domáci asi nie sú doma, možno išli niekde na vohľady, veď je máj“.

Po pár krokoch som pri ďalšom rúbanisku, pod Hendlom. Na kraji mladiny mám solisko. Zrazu šuchot a vidím odskakovať srnca. Ani som ho nestihol prečítať. Iba brechot prezrádza, kadiaľ sa pobral. O týždeň je pol mája, pôjdem sa na neho kuknúť, či je súci. Ukladám soľ do soliska a pokračujem v piršovaní. Za najbližšou zákrutou prekvapenie. Uprostred zvážnice leží jeleň. Parožie mu už rastie, ale netrúfam si určiť vek. Iba tak na rýchlo, podľa stavby tela - asi 2. VT. Prekvapene sa zdvihol, pozrel na mňa, skok a už je v mladine. Podľa lomozu určujem smer jeho pohybu.

Som takmer na hranici nášho revíru. Schádzam z hornej zvážnice zadnou spojkou do polovice svahu. Už dva razy ma tu prekvapili lanštiaky. Spoza hrebienka, od susedov, vtedy vyšlo deväť kusov.  Viem, že to nie je srnčia, čo drží čas a miesto, ale čo keď ... Možno aj do tretice pôjdu. Postavím sa za strom a čakám. Čakám dlho a predsa som sa dočkal. V proti svahu vyšla jelenia babička. Hlava úplne biela, len stredom, od nosa až medzi uši sa ťahal úzky sivý pruh. V tele pochudnutá, ale zjavne ešte plná. Jelienča sa isto už čoskoro narodí. Pásol som ju hodnú chvíľu a potom sa pobral preč. Ani ma nezaregistrovala a to som bol od nej na 50 – 60 m.

Celkom nelogicky som nešiel dole do doliny, ale vrátil sa späť na hornú zvážnicu. Znova ticho piršujem, aj keď som tu už pred dobrou hodinou bol. Oplatilo sa. Kúsok od  miesta, kde som pred tým videl jeleňa boli štyri mašice a veeeľmi veľa prasiatok. Viedli ich medzi sebou ako učiteľky deti na vychádzke v škôlke. Boli odo mňa asi 50m. Keď ma zbadali, najbližšia vyrazila proti mne. Zmeravel som a čakal, čo sa bude diať. Zastala na pol ceste. Zlostne grúlila a fučala. Ostatné tri zatiaľ zatočili aj s „deťmi“ do mladiny. Keď boli preč, stiahla sa aj ona. Ešte som ju hodnú chvíľu počul fučať a grúliť. Až vtedy sa dostavil adrenalín a celý som sa rozklepal, keď som si uvedomil čo sa mohlo stať. Flinta bola celý čas na pleci, ani ma ju nenapadlo použiť.

Celá vychádzka trvala asi štyri hodiny a vôbec ma nemrzelo, že som nič neulovil. Prvého lanštiaka v tom roku som strelil o týždeň neskôr v inej doline.