Tak ako každý rok cez letné prázdniny, tak aj tento sme boli u babky v Košeckom Rovnom na 5 dní. Lákalo ma poprechádzať sa tamojších horách. Prišli sme k domu, zvítali sme sa so starými rodičmi, a vyšli sme na povaľ aby sme sa vybalili. Keďže môj strýko je poľovník, na povale bolo vyvesených pár trofejí. Muflón, a štyria jeleni-všetko slabé trofeje okrem barana. Baran bol slušný. Dole na chodbe bola vyvesená trofej dvanástoráka. Pekný kus. Strýko ho našiel uhynutého. Medzi toľkou krásou sa veru dobre prázdninovalo.

Veci vybalené, prezlečení. Vybral som sa aj so sestrami na školský dvor, že si zakopeme. Prešli dve hodiny a mňa to ťahalo do hory. Po dohode so sestrami, všetci traja sme sa vybrali na Mikov laz. Prešli sme okolo húštiny, preskočili potôčik a už som liezol na posed. Neposedeli sme ani dvadsať minút a sestry sa už brali. Rozhodol som sa že pôjdem aj ja, lebo som nebol teplo oblečený.

Na druhý deň večer , sme sedeli na podstienke a dívali sme sa na krásu Strážovských vrchov. Bolo po daždi, pohľad na trhajúce sa kusy hmly, ako sa predierajú pomedzi vrcholky stromov bol prekrásny. Sestrám som povedal , že nech my stopnú za koľko vybehnem na protiľahlú lúku. Tri, dva, jedna ,štart! Poďho! A už ma nebolo. Cesta bola krátka. Stojím na lúke a kochám sa pohľadom na skaly. Za mojim chrbtom mizli lúky Vápeníc v stúpajúcej hmle. Na ľavo podo mnou asi 50metrov lovila mačka. Môj pohľad sa ale potom zastavil na jarku hlbokom asi desať metrov . Trčala z neho hlava. Veľké uši a hlava. Zajac? Srnčie? Ostal som nehybne. Z jarku naozaj vyšla mladá srna. Nervózne strihala ušami a dívala sa čo za čudo to stojí na lúke. Raz za čas sa zohla, a odtrhla si kus trávy. Otočil som sa aby som sa pozrel na mačku. Pomaly sa zakrádala ku koristi. Jeden neopatrný pohyb hlavou, a srnka zabehla do jarku. Hodiny ukazovali pol deviatej večer. Cez háj som rýchlo zbehol dolu do dediny.

Zobudil som sa do slnečného rána. V ten deň mal môj strýko poľovnícke posedenie na svojej chate. Samozrejme nedalo my, aby som sa tam nenakukol. Vošiel som do dvora a prasa sa už pieklo. Poľovníci pousedaní po lavičkách sa pri pivku dobre zabávali. Strýko si ku mne prisadol a pýta sa ma že kedy pôjdem do hory. Ja mu na to že možno aj dnes. Poradil my aby som išiel na Mikov laz, že keď si tam posedím do deviatej tak uvidím aj vysokú. Dobrá rada skúseného poľovníka, a dvaja kamaráti so mnou. V takejto zostave sme kráčali hore chodníkom na posed pri laze. Vyliezli sme na posed ale málo miesta pre troch a nespokojnosť nás vyhnali na posed asi 500 metrov na týmto. Stúpali sme hore Kopanicami. V diaľke sa rysoval náš posed. Netrvalo dlho, a už sme sedeli na posede a ďalekohľadmi prečesávali horu pred nami. Zrazu za kobercami zatepleným posedom začalo čosi škrabať. Či už to bol plch alebo myš, rozhodli sme sa posunúť na najvyššie položený posed z týchto troch. Lokalita na ktorej bol postavený sa volá Zelené. Ešte pred posedom sme počuli zabrechať srnca. Práve vtedy vrcholila srnčia ruja. A aj sme ho videli. Keď nás zbadal, začal upaľovať do hory. Tesne pod ňou sa zastavil, pozrel na nás a zabrechal. Potom sa stratil v tieni vysokých stromov lesa. Vyliezli sme na posed. Nikto nič nepovedal, len z času na čas ticho prerušilo šušťanie lístia v korunách stromov. Zrazu mlkoty prerušil Mišo so správou že v kríkoch oproti posedu asi 50metrov sa zjavila jelenica . Poprezerali sem si ju. Potom sa tam motala ešte asi 20minút. Nakoniec zapásla do hory. Súmrak už začal rozostierať svoj plášť nad krajinou. Bol čas na návrat. Potom opäť Mišo Miko povedal že pod posedom je líška. Vystrčil som hlavu. a zbadal som ju ako cupká cestou popod posed. Bola pekná. Odchod sa už ale nemohol odkladať lebo bola už skoro tma. Zliezli sme z posedu a pomaličky sme sa posúvali cez všetky lúky až dole ku dedine. Cestou sme si rozprávali príhody ktoré sme už zažili. Keď som prišiel ku babke bolo pol desiatej večer. Starý rodičia už spali. Umyl som sa, vyliezol na poval, a ani mne dlho netrvalo zakým ma zmorila únava.

Tretí deň prebiehal v slávnostnej lebo dedko aj jeho syn- môj strýko mali meniny čiže Ľubomíra. Po gratuláciách som si prisadol ku strýkovi. S veľkým nadšením som počúval príbehy ktoré mi rozprával o medveďoch. Mal s nimi skúsenosti. Medveďa videl dvakrát, a vždy z veľmi malej vzdialenosti. Potom strýko povedal“choď cez lúku nad salašom a vyjdi až úplne hore. Potom prejdi až na horizont na Vápenice a kráčaj po horizonte asi dvesto metrov, je tam posed na borovici. O siedmej tam máš zver.“ Nemusel ma dlho prehovárať. Okamžite som išiel za Mišom Mikom, a dohodli sme sa na druhý deň na pol šiestu večer. Nasledujúci deň prebehol ako voda a Mišo už sedí na záhrade kým sa pobalím. Starostlivá babka mi ešte hodila do batohu nejaké maškrty a mohli sme vyraziť. čakala nás dlhá, a náročná cesta. Nad salašom sme boli raz- dva. Ale cez obrovskú lúku nad ním sa nám išlo veľmi pomaly. Ale aj tak sme to zvládli a asi za pol hodinku sme už stáli pod Vápenicami. Ešte len tam za začínala poriadna cesta. Ale sila chcieť sedieť hore na posede pri výhľade na rozľahlú rúbaň nad ktorou sa v diaľke týči štít Strážova bol silnejší. Do strmého a dlhého svahu a so zopár kilogramovými batohmi sa nám na horizont kráčalo zle. Ale pohľad ktorý sa nám naskytol keď sme konečne stáli na vytúženom horizonte stál za to. Pod nami bola obrovská dolina ktorú lemovali vysoké hory ktoré by nám ako keby ležali pri nohách bol nezabudnuteľní. Po horizonte sa kráčalo obklopení Strážovskými vrchmi parádne. Už sme stáli pri posede. Bol už starý a kolíky na ňom boli možno tri. Ale mladým nohám sa dalo aj po takom skorumpovanom rebríku dalo liezť. Sedíme konečne na posede. Doplnil som energiu v podobe dvoch rožkov a vody. V lone prírody my vždy chutilo jesť. Keď si všetko našlo svoje miesto, nečakali sme dlho. Na rúbani napravo od posedu sa zjavili tri kusy vysokej. „čo je to?“ Pýtal som sa ho nervózne. odpovedal my že asi jeleň. Mišo navrhol aby sme prešli okolo rúbane a že tam ich uvidíme lepšie. Dal som na jeho radu. Sadli sme si na kraj rúbane, ale naša vysoká nikde. Zrazu sa zjavila v zelenom šate rúbane. Za hlavou sa jej čosi blyslo. Beriem do ruky ďalekohľad a rozpoznávam parožie ihličiaka. Po prvý raz v živote vidím jeleňa vo voľnej prírode. Aj keď mladého ihličiaka. Za ním sa zjavil ďalší jeleň, tiež ihličiak. Po prvý raz v živote a hneď dva kusy. Neprejde ani dvadsať sekúnd a znova skoro to isté. čo sa tie jelene z pôdy vyhrabali či čo? Tento ale už mal po tri výsady na každom kmeni. Nádherný pohľad. Jelene sa pokojne pasú, a my nekrytý na otvorenom priestranstve ležíme na lúke nad rúbaňou a kocháme sa pasúcimi zvermi. Postupne spásali lúku necelých tridsať metrov od nás. Keďže vidím jelene prvý raz v živote, dobre si ich cez ďalekohľad poobzerám. Zrazu sa ich pozornosť upriamila na pravo dole k rúbani. Ja som nevidel nič. Jelene sa klusom vybrali k lesu. Za ich parožím sa v diaľke ligotal štít Strážova. V ďalekohľade som jasne videl ako sa im pri behu napínajú stehenne svaly. Potom sa jelene stratili v prítmí lesa. O chvíľku sa v rúbani objavila črieda srnčej. Dve srny, srnec. Mišo ešte videl pri obchôdzke kus vysokej. Srnčiu sme ešte hodnú chvíľu pozorovali ale ak sme nechceli prísť domov za tmy, museli sme sa pobrať na cestu späť. Vyšli sme na horizont. Unavené slnko po svojej celodennej púti z posledných síl rozdávalo posledné lúče obrovskej doline. Domov som prišiel za tmy. Príbeh som vyrozprával sestrám. Ale ten deň mal jednu chybičku. Nemal som pri sebe fotoaparát. Keby som ho mal , boli by to fotky hodné majstra lebo jelene boli blízko a aj svetelné podmienky boli vynikajúce. Prázdniny sa skončili a nastal každodenný zhon školského roka. Nastúpil som do ôsmej triedy. Niekedy keď sa každý všade ponáhľa sa zastavím, a myslím na slová strýka „o pol siedmej tam máš zver“. Záhadné na tom bolo že jelene sa ukázali presne o pol siedmej večer. Jeho slová s naplnili do botky. Keď sme z Rovného odchádzali, vyrozprával som príbeh strýkovi. Povedal, že ak chcem poznať dobré miesto pre zver, mám prejsť okolo čiernej hory, a prejsť cez lúku. Volá sa to tam Lazisko. že tam budem mať zver o pol ôsmej.

Uvidím, či sa aj tieto jeho slová naplnia do botky...


ta postava na tej fotke sosm ja