Dva kapitálne kance

Rozkvitnuté stromy lány dozrievajúceho obilia nahradia a v

letných horúčavách vôňou mliečnej zrelosti k bohatej hostine

lákajú. Križujúce sa chodníky i mäkké vyžúvance na návštevu

čiernych rytierov poukážu. Kedy-tedy si aj srnčia s vysokou

príde zamaškrtiť, dopĺňajúc svoj jedálny lístok spestrenou

stravou.

Usadím sa do posedu, vychutnávajúc si čaro letného podvečera.

Deň sa pomaly končí. Slnko tvár k západnému obzoru pozvoľna

kloní. Spev vtáctva utícha, iba cvrlikanie malých virtuózov v

čiernych frakoch sa okolím nesie. Slávnostnú chvíľu z ničoho

nič šuchot vtáčích krídel naruší. Na paličku rebríka sa sokol

myšiak usadí. Krk natiahne. Hlávkou pokrúti. Očkami

zažmurká, hľadiac sa prekvapene na votrelca. Zvedavo na

druhú paličku podletí, obzerajúc si nehybne sediaceho tvora.

Od vzrušenia ani nedýcham. Čas akoby na chvíľu zastane.

Pohľady sa nám stretnú. Jeden na druhého civíme. Malý

spoločník odrazu krídelká rozprestrie a nadobro sa v spleti

dubových konárov stratí.

„Neuveriteľné! Zažil som už kadečo. Sova mi na hlaveň

guľovnice sadla, rys na streche auta pazúry brúsil, či líška z

metrovej vzdialenosti do sedenia v medzi nazerala. Tento

prenikavý pohľad sokola bol však v niečom výnimočný. Už iba

poriadneho kanca streliť!“ tisne sa do povedomia myšlienka.

Súmrak tíško na krajinu padá. Mesiac spoza hory nazrie,

zalievajúc strieborným svitom pšenicou zasiate políčko

Števkovej. V diaľke vystrašene líška trikrát zaľaká, „pche, pche,

pche,“ nabádajúc k ostražitosti. Nervózne sa pomrvím. K očiam

pozorovací ďalekohľad priložím a postupne okraje políčka

prezerám. Odrazu nocou hlas vyplašeného drozda, „pi-pi-pi,“

zaznie.

„Už sa dačo ťahá?“ preblyslo mi mysľou. Zvuk zlomenej

halúzky v tŕní situáciu ešte viac dramatizuje. Ľahké chvenie

telom zalomcuje. Dych sa zrýchli. Tep srdca do krku vystúpi a

dlane studený pot zaleje. Keď do uší mľaskanie doľahne,

roztrasiem sa ako osika. K očiam opäť pozorovací ďalekohľad

priložím. Podľa prichádzajúceho zvuku smer určím. Napäto

čierny fľak vyzerám.

„Tam! Tam je! Koťuha,“ zašepkám.

Čierny kanec ako žúžoľ na kraji obilia stojí a dozreté klásky

pšenice dlhým rypákom odhrýza. Občas hlavu dvihne. Na

chvíľu zmeravie a k svojej bezpečnosti z okolia vzduch vdýchne.

„Diviak ako „kasňa!“ Bude mať dobre nad metrák. Urob ešte

krok! “ zaželám si v duchu.

Telo mu hlúčik nízkeho tŕnia prekrýva, takže iba hlava a riť

vyčnievajú. Nervy drásajúci čas sa vlečie a okamih dramaticky

predlžuje. Kanec odrazu ako nákladiak odfúkne a ukrutným

druzgotom v húštine zmizne.

„Do psej matere! Vietor sa obrátil. Dostal ma do nosa,“

zakľajem. Ešte polhodinu posedím, úfajúc sa návratu

kapitálneho kanca.

Ďalší príbeh sa včasne zrána nasledujúceho dňa v posede za

Bahledom odvíja. Lokalitu som opísal v predchádzajúcich

poviedkach, a tak sa sústredím na samotný dej.

Po včerajšom večernom sklamaní sa nádejám inému

kapitálnemu kancovi. Z rozprávania kamarátov sa dozvedám o

veľkom diviakovi.

„Vraj bude mať dva metráky!“ dramatizoval situáciu kamarát

Jano Špurek - Plocháč. Jeho slová aj zať švagra Paľa, Robo

Šándor, potvrdil.

„Z pšenice mu polovica tela trčala. Na brieždení už do hory

pratal, ale minule tam ešte o pol piatej „svietil.“ Bolo však po

daždi,“ doložil.

Zaumienim si kanca vystriehnuť. Za šera o štvrtej hodine už v

posede sedím. Brieždi sa! S pribúdaním denného svetla sa i

prvé kikiríkanie kohúta - hlásnika nové dňa z dvora Heleny

Vetrákovej ozve. Následne sa aj ostatné pridajú. K očiam

pozorovací ďalekohľad priložím, zhľadúvajúc v obilí opisovanú

ozrutu. Roztrúsené trsy bodliakov čiernou siluetou zdanie

dokonale metú. Od Šikova sa úzky závoj hmličky nastieľa.

Lenivo sa popri potoku prevaľuje, ba čochvíľa už celú dolinu

zaodeje. Prvé slnečné lúče vzduch prehrejú a mliečny závoj

„rozpustia.“ Nervózne na ručičky hodiniek zagánim.

„Štvrť na päť! O chvíľu autobus ľudí do roboty povezie,“

zahundrem popod fúzy.

Pohľadom na čiernom fľaku spočiniem. Pováľaná pšenica –

holica návštevu diviakov značí. Opäť pozorovací ďalekohľad k

očiam priložím, zaostrujúc obraz na spomínaný bod. Neverím

vlastným očiam. Diviak ako „autobus“ sa tam hostí.

„ Konečne! Dočkal som ťa!“ poteším sa. Flintu do rúk vezmem.

Agátovú paličku cez priechod dverí preklopím, využívajúc ju

ako podperu. Vzdialenosť stoosemdesiat-dvesto metrov si to

vyžaduje. Stačí nepatrný pohyb, či záchvev tela a guľa cieľ

minie. Guľovnicu do pleca opriem. Ľavú ruku na spomínanú

opierku položím a špičku hrubého kríža v puškohľade na kanca

ustálim.

Adrenalín, čo sa v tele nahromadí zohrá svoje. Ruky sa chvejú.

Uvedomím si riskantný výstrel a vyčkávam na príhodnejšiu

chvíľu.

„Teraz alebo nikdy!“ preblysne mi mysľou, keď sa kanec v

zlomku sekundy na čistom objaví. Opäť zalícim a pohľadom cez

puškohľad cieľ vyzerám.

„Kde sa stratil? Vari sa pod zem neprepadol?“ čudujem sa, keď

ho nenájdem. Schytím do rúk pozorovací ďalekohľad a

prezerám lány okolo. Šľak v obilí domnienku úniku potvrdí.

„Hm, Diana mi nedopriala,“ povzdychnem. Znechutene z

posedu zídem, ťahajúc sa s nevôľou k odstavenému autu.

Prejdú tri-štyri dni a Cijáš mi v telefóne oznámi: „Mladý

Mundy ti kanca strelil!“

Zareagujem okamžite otázkami:

„Aký je? Medailu má? Koľko vážil?“

„Slabý! Jednu stranu má dolámanú. Nevážil sa. Rátkarci si

rozdelili,“ informoval. Pri najbližšej príležitosti kly obzriem a

šťastnému strelcovi zagratulujem.