Za májového splnu

Nočné postriežky ma vždy fascinujú. Dávajú možnosť naplno

fantáziu rozvinúť a vychutnať si aktivitu zveri i čaro mesačného

svitu. Ten, kto zažije takéto ponocovanie v lone matky prírody,

so mnou v duchu súhlasí. Odrazu všetko ožije! Aj ten najtichší

šelest nás dokonale fascinuje. Načúvame mu v očakávaní

nastávajúceho deja. A keď sa v prítmí škriekanie nejakého

štvornohého tvora či húkanie sovy ozve, telo zimomriavky

pokryjú. Pritom iba o normálny kolobeh života tzv. boj o

prežitie ide. Príroda sa tým riadi odjakživa: „ Zožrať, alebo byť

zožratý! Dosť tvrdé vyjadrenie. Žiaľ veľmi pravdivé! Patrí sa

použiť citlivejšie pomenovanie: „Lovec a obeť.“ Ich podstata je

vždy rovnaká.

Človek sa riadi týmito pravidlami od praveku. Spočiatku pre

obživu loví. Neskôr sa stane obľubou zámožných a začína sa

riadiť určenými predpismi. Tie sa postupne upravujú,

zdokonaľujú, až dnešnú podobu nadobudnú. Kmeňové stavy

zveri sa stanovia. Doby jej hájenia a lovu. Prijmú sa pravidlá

ochrany a taktiež i kritéria chovnosti, hlavne u samčích

jedincov raticovej zveri. Dosť bolo teoretizovania!

Prenesme sa do lona prekrásnej jarnej prírody! Všetko sa k

životu prebúdza. Zem neznámymi pachmi dýcha, ktoré v mysli

kadejaké predstavy evokujú. Vyberiem sa s krstným synom

Vladimírom, deň po štátnom sviatku šťastie na postriežku

vyprobovať. Ako obvykle, kroky do Števkovej hory zvolíme. Len

čo potrebné úkony pre návštevu revíru vykonáme, zisťujúc

konkrétne miesta i mená kamarátov, džíp pri hore na Zadných

pastvách zaparkujem. Zámerne pod prístrešok zídem, nechtiac

odstaveným autom zver rušiť. Veci z kufra vyberieme a už si po

ceste vykračujeme. Na rázcestí smer doľava zvrtneme, všímajúc

si rozryté lístie diviakmi.

„Sem ich chodí požehnane,“ utrúsim leda bolo.

„Hej, hej. Všetko možné. Svine s prascami a poznať aj

lanštiaky,“ doložil, vpredu kráčajúci krstný.

Cez kopček sa do dolinky prehupneme. Kroky doprava

zvrtneme, ťahajúc sa javorovou mladinou k rozbitým

kúpaliskám. Šťastlivo ich krajom obídeme. Na ľavej strane

„jazierko“ minieme a už si v riedkej cerovej hore miesta na

postriežku hľadáme. Usadíme sa jeden vedľa druhého,

opierajúc chrbty o hrubé stromy. Krstný syn z ruksaka

maskáčový oblek vytiahne. Mne blúzu podá a sebe cez plecia

nohavice prehodí.

„Obleč si! Nebudeš tak svietiť,“ vysvetľoval. Bez slova ju na

bundu natiahnem. Vladimír sa potmehúdsky pousmeje.

Fotoaparát z ruksaka vyberie a niekoľkými zábermi groteskný

okamih zveční.

„Na pamiatku!“dôvodil. Denného svetla čoraz viac ubúda, ale

po mesačnom svite ani chýru. V hore sa šero rozhostí, keď sa

znenazdajky pomrví.

„Počul si?“ zašepkal.

„Nie!“ hlavou pokrútim.

„Tamto! Na ľavej strane! Za jarkom! V hrabine,“ vysvetľoval.

K označenému miestu zmysly sústredím. Nič však nepočujem.

Po chvíli si svoju roztržitosť uvedomím.

„Jáj, prepáč! Zabudol som si v uchu načúvací prístroj zapnúť,“

ospravedlním sa a prstom si po čele poklopem. Iba sa

tajnostkársky pousmeje a hlavou prikývne. Len čo chybu

napravím, zreteľné kvíkanie začujem. Krútia sa na mieste.

Občas suchý konár zlomia, prerývajúc kopy raždia za červíkmi

či zabudnutým žaluďom. Kedy-tedy sa i fučanie ozve, dávajúc

svoju prítomnosť najavo. Odrazu sa na hrebeni ľakanie srnčej

„bau-bau!“ rozľahne.

„Druhá črieda ide!“ utrúsil Vlado.

„Máš pravdu, ale môže to byť aj muflónia zver!“ spochybním

jeho slová.

„Pri tej zveri srnčia neľaká. V tichosti sa bokom odtiahne,“

vysvetľoval.

Medzičasom sa mesiac na oblohu „vykotúľal.“ Strieborným

svitom krajinu osvietil a pomedzi mladé lístie hodvábne závoje

rozprestrel, budiac dojem riedkej hmly. Jemný vánok pach

bahna do nosa dovial.

„Diviaky! Už sa ťahajú. To im trvalo!“ upozornil krstný.

„V bahnisku sa kúpali,“ doložím. Šuchot a šramot je čoraz

hlučnejší, ale po čiernych rytieroch ani páru. Minúty ubiehajú a

situácia je čoraz ťaživejšia. Napätie sa stupňuje, že by ho mohol

„nožom“ krájať. Vladimíra triaška vychytí a celý sa roztrasie.

„Čo, vari ti je zima?“ podpichnem ho.

Iba čosi nezrozumiteľné zabľaboce. Kde-tu sa konárik pohne,

ale spoľahlivý terč sa nie a nie objaviť. Odrazu lanštiak na

malú plechu vyjde. Rypákom v zemi žaluď zhľadúva i príležitosť

k výstrelu poskytne. Vladimír v zlomku sekundy flintu zodvihne.

Kríž puškohľadu na rebrá umiestni a horou výstrel buráca.

Ručičky hodiniek štvrť na jedenásť ukazujú, keď v ohni zhasnutý

ležať zostane. Na chvíľu všetko strnulo stíchne. Potom v panike

obrovský zmätok nastane a šuchot unikajúce diviaky potvrdí.

„Dobrá trefa! Lovu zdar!“ vyrieknem pri potriasaní pravice.

„Zdar! Pekná poľovačka s dobrým vetrom a kúskom

poľovníckeho šťastia,“ doložil úspešný strelec pri vzdávaní

poslednej pocty. Na pamiatku s uloveným lanštiakom niekoľko

fotografií urobíme a následne ho do chladiarenského boxu po

ošetrení odvezieme.