Bol teplý letný deň. Povodne sme mali naplánované ísť na Sokol, ale po nesúhlase môjho otca sme sa rozhodli, pre kazateľnicu pri bývalej danielej obore. Teplo bolo ešte znesiteľné, keď sme sa stretli na zastávke pred školou. Ja aj Mišo máme ku škole ani nie tridsať metrov, preto cesta bola kratučká. Už keď som vychádzal z vchodu paneláku, videl som Miša ako na mňa netrpezlivo čaká. Rezkým krokom sme sa vybrali cez Medňanskú ulicu. Prešli sme okolo starej známej knihy návštev s myšlienkou že možno jedného dňa sa do nej budeme zapisovať a rozmýšľať do ktorej časti revíru by sme sa vybrali. Bolo krátko pred žatvou, a klásky pšenice ovieval teplý letný vetrík. Hodinky ukazovali niečo pred treťou hodinou popoludní. Keď sme sa dostali cez poľnú cestu na druhé pole, už z diaľky som videl koly nabité na stromoch-koly diviačej obory. Stála za „ostrovčekom“. Tak sme totiž nazvali skupinku asi dvadsiatich stromov rastúcich husto pri sebe vytvárajúc koliesko. Keď sme prišli konečne až k odpočívadlu. diviaky sme ešte nevideli. Až potom keď sme už išli popri plote, uvideli sme kanca ako leží zakrytý pod kopou konárov. Pomyslel som si že keby sme išli horou, tak bi som ho určite nezbadal. Kúsok vedľa neho ležala bachyňa. Vyšli sme na horskú cestu, no nedalo sa po nej prejsť, lebo boli na nej popadané stromy a konáre. Museli sme zísť na lúku. Po mäkučkej tráve sa išlo výborne. Prechádzali sme celou dolinkou, nad ktorou sa v diaľke vypínal malý vrch s názvom Vlčinec . Ktovie, možno je jeho názov odvodený z toho že tam kedysi žili vlci. Cez dolinku lemovanú horami sme prešli pri rozhovore o prírode rýchlo. Prejsť asi piatimi lúčkami nám trvalo asi trištvrte hodinu. Keď sme vchádzali na poslednú, Mišo potichu povedal“tam čosi je“! Prikrčili sme sa, a vzali do rúk ďalekohľad. Zistili sme že je to líška. Aj z diaľky som si myslel podľa veľkosti že je to líška. Líštička nič netušiac cupkala cez lúku. O chvíľku jej nebolo. Pravdepodobne sa išla napiť ku potôčiku na konci lúky. Keď sa stratila, vydali sme sa krížom cez lúku na kazateľnicu. Po rebríku sme vyšli hore. Mišo my povedal že hore za doskami je myš. Keď som sa lepšie pozrel, uvidel som iba hlavičku trčiacu spoza dosiek. Nebola to myš, bol to plch. Nechceli sme ho vyrušovať, preto sme sa rozhodli pre kazateľnicu asi sto metrov vyššie. Cestou sme sa ešte zastavili pri krmelci a soľníku. Konečne sme sedeli na kazateľnici, a pozorovali okolie. Náš nekonečný rozhovor trval si dve a pol hodiny. Veď s najlepším kamarátom sa je vždy o čom rozprávať. Keď sa nič neukázalo do ôsmej hodiny, vrátili sme sa spať na pole. Cesta na bicykli bola zábavná , lebo dolu kopcom nás to hádzalo ako na kolotoči. Za oborou sa za ostrovčekom pásli dve srny. Inak nič. Vrátili sme sa domov, no nie nadlho. Najedol som sa, a znova sme s Mišom vyrazili na to isté miesto, ku odpočívadlo čakať čo víde na dlhú lúku nad oborou. Asi po desiatich minútach sa ukázala pod horou srne . Spásala vysokú trávu. Pomaličky sa prepásla na pravý koniec lúky. V tom porušila jej pašu líška. Vybehla na lúku suverénne ako keby patrila len jej. Srna zdvihla hlavu a pozorovala líšku. Z vysokej trávy sa vyvalila znova, ďalšia líška. Teraz máme na lúke srnu a dve líšky. Kmotričky sa naháňali a šantili. Srna nervózne strihala ušami. Po chvíľke jedna líška vybehla pod horu len kúsok pri srne . Srna sa splašila a utiekla do hory. Líšky na seba nenechali tiež dlho čakať, a zmizli v kroví. Slnko už prestalo zaplavovať dolinku svojimi teplými lúčmi. Unavené sa skovalo za mohutné skaliská Vršatca. Bol čas , aby sme sa vrátili. Zložili sme si trojnožky a zbalili batohy. Na bicykli sme prešli cez polia až do mesta. Keď som otváral dvere bytu, bola už skoro tma . Umyl som sa a ľahol som si do postele. V mysli som si premietal zážitky z dneška. O chvíľku som zaspal, a na druhý deň sme išli ku babke do Košeckého Rovného.

Už sa teším kedy sa stretnem zase s líškou. V ten deň som videl líšky tri, čiže mal som na líšky šťastie. Bodaj by to tak bolo naďalej...