AKO SOM SA POROZPRÁVAL S RYSOM

Úvod

            K tomuto  článku ma inšpirovali dva príspevky na stránke LOVU ZDAR: tifo, 13. 01. 2018 „Boží pokoj v poľovníkovej duši“ a ferdo8, 12. 11. 2015 „Ako sme so srncom na seba brechali“.

Nie som poľovník, ani som sa nenarodil a nebýval na dedine, ktorá má k prírode bližšie ako mesto, ale celý život doslova od narodenia sa pohybujem v prírode. Vyrástol som na potoku plnom pstruhov, blízko rieky v krásnej doline, kde nie je núdza stretnúť niektoré z u nás voľne žijúcich zvierat.

Príroda je dokonalosť sama, všetko do seba zapadá, funguje a s presnou pravideľnosťou sa opakuje. A najdokonalejšie z tejto dokonalosti sú zvieratá. Stretnutia s nimi vo voľnej prírode patria k tým najkraším chvíľam v tomto uponáhľanom svete, plného stresov a naháňaním sa za hmotnými statkami.

Rozhovor s jeleňom.

            Pred niekoľkými rokmi, v jeden pekný letný deň, som sa vracal z krátkeho výletu do „mojej“ doliny a to z obhliadky kostry muflóna nájdenej pri zrúcanine starého mlyna. Kráčal som po lesnej čistinke popri potoku, zamyslený som sa pozeral do zeme pod nohy, keď ma vyrušil zvuk predo mnou. Keď som zdvihol oči, zbadal som pred sebou asi na 25 – 30 metrov mladého statného jeleňa ako na mňa uprene pozerá. Po pár sekundách pohľadov z očí do očí opäť výstražne zabručal. Tak som mu odpovedal a snažil som sa čo najvernejšie napodobniť jeho zvuk. Prekvapene ustúpil bokom smerom do hory a opäť prehovoril. Ja som mu opäť zakontroval a táto výmena názorov trvala asi 2 – 3 minúty. Počas tohto „rozhovoru“ jeleň ustupoval bokom do lesa. Aj keď mi už zmizol z pohľadu, ešte som ho počul párkrát sa ozvať a potom okolie stíchlo. Bol to skutočne pekný zážitok.

Ako som sa porozprával s rysom.

            Toto nádherné zviera som mal to šťasie stretnúť náhodne dvakrát vo voľnej prírode.

Prvý krát to bolo pred niekoľkými rokmi (asi 6 ), v mrazivý nedeľný februárový večer, kedy sa teploty udržiavali na hodnote -15 až -20ºC. Vracali sme sa autom s manželkou a dcérou z víkendovej chaty. Keď som sa po pár sto metroch od chaty dostal na hlavnú cestu, ešte som sa len pomaly rozbiehal, keď nám cestu pred autom skrížil pes, ktorý pomalým krokom vyšiel z kríkov a zastal uprostred cesty. „Stoj, pozor pes“, vykríkla manželka. Pri pohľade na zviera ma v prvej sekunde napadlo, že ide o zatúlaného kríženca, pretože tvarom tela mi žiadnu rasu nepripomínal. V druhej sekunde som rozonal krátky chvost, okrúhlu hlavu, špicaté uši a hlavne fleky na kožušine. A v tretej sekunde zo mňa vyhŕklo: „Ale veď je to rys“. Obidve moje dievčatá zhíkli, s komentárom „Jééj, naozaj“. Zviera ako keby pochopilo že si ho chceme prezrieť, dalo nám na to asi tri ďaľšie sekundy. Obrátilo hlavu k autu, pozrelo sa na nás a jediným skokom zmizlo v tme v kríkoch smerom na pole. Celú cestu späť do mesta sme z tohto stretnutia vytešovali.

            Druhé stretnutie s rysom sa odohralo v jeden novembrový večer, keď som išiel odprevadiť svokra do jeho malej chatky na čistinke v lese pri potoku. Svokor si išiel iba zobrať  nejaké veci čo potreboval do mesta a a hneď sme sa mali vrátiť. Keďže bola úplná tma na cestu svietil svokor baterkou. Ja som svetlo nepotreboval, takže som pri sebe žiadne nemal. Keď sme prišli ku chate, svokor vošiel dnu a ja som ho čakal na čistinke v úplnej tme. Keďže tam terén poznám dokonale aj bez svetla som sa pomaly prchádzal ku prameňu, ktorý je asi 50 m od chaty. V tom sa predo mnou ozval niekde veľmi blízko silný mačací škrek s dlhším hlbokým hrdelným zakončením. Preboha, zo zólogickej záhrady ušlo mláďa tigra, bola moja prvá reakcia v mozgu. No rýchlo som pochopil, že tiger to nebude ale rys, ktorý nám skrížil cestu vo februári je asi predo mnou. Jediná moja smola bola tá, že ja som ho v tej tme nevidel, on mňa áno. Stál som ako prikovaný a rozmýšal čo urobiť: či utekať do chaty pre svetlo s možnosťou, že zviera odbehne a stratím s ním kontakt, alebo zostať a pozorovať čo ďalej. Zostal som a čakal. Ďalej bolo úžasné to, že toto plaché zviera vydávalo smerom ku mne výstražné škreky z jedného miesta a nemenilo svoju pozíciu. Tak som sa po niekoľkých jeho škrekoch pridal a snažiac sa ho napodobniť som mu odpovedal ( v závere škreku aj s hlbokým hrdelným vibrovaním). Takto nemeniac svoje pozície sme si vymieňali „názory“ možno  minútu, možno minútu a pol, vtedy sa to zdalo veľmi dlho. Pri tomto „ rozhovore“ som sa rozhodol pomaly postupovať smerom k zvieraťu. Po pár krokoch som rozpoznal, že sa k zvieraťu nepribližujem, pretože si udržiavalo odstup. A po ďaľších dvoch - troch minútach som už rozoznal, že zviera sa pomaly odo mňa vzďaluje, avšak neustále výhražne škriekajúc.

Aj už keď zanikol posledný škrek, stál som tam ešte hodnú chvíľu nekočne ľutujúc, že som si nezobral nič na svietenie. Keď som sa vrátil aj so svokrom k našim, najprv mi nechceli veriť, s kým som sa porozprával, ale keď som pripomenul stretnutie s rysom vo februári, pripustili, že si nevymýšľam.

Na základe týchto zážitkov som si uvedomil, že niekedy v noci alebo nad ránom chodí v zime pravideľne v blízkosti mojej chaty rys na svoje poľovačky. Posledných 5 rokov som sledoval jeho stopy, ktoré zanechával na snehu na zamrznutom potoku, keď schádzal z doliny na pole pri mojej chate.

Ukážka jeho stôp je zobrazená aj na foto, ktoré som umiestnil na stránke LOVU ZDAR.

Rozhovory s domácim dobytkom.

Úsmevné boli aj moje rozhovory s dobytkom počas dovolenky vo Veľkej Británii ale to možno až v budúcom príspevku.

Všetkých priaznivcov prírody a zvierat zdraví

DC