Po stopách Kamzíkov...

Ako býva zvykom tak sa občas  stane, že udalosti vyplynú  inak ako by ste čakali. Dovolenka sa blížila  a bola potrebná, celková očista hlavy, tela a mysle. Pred začinajúcou sezónou poľovníckej fotografie, ktorá je primárná zjavu FOTOSTORYAS, i napriek prvotným plánom, som prijal miesto v aute, ktoré smerovalo za dobrodružstvom za hranice Českej republiky, kde momentálne pôsobím.

Akcie na poslednú chvílu majú svoje čaro, pretože ešte 36 hodín pred odchodom som ešte ani len netušil kam idem a za 36 hodin som prechádzal prvé hranice s Nemeckom prvá zastávka   a brány Alp sa pomaly otvárali pred očami. Cieľ cesty bol jasný, rozprávkový hrad, plný princezien ako z Elliných knižiek (dcéra) sa týčil uprostred zelenej  steny a skalnatých strážcov. Zvyšok  cesty  do hlavného tábora ubiehal decentne a svižne. Pred polnocou bol stan postavený, tentokrat už na území Talianska. Deň zakončila búrka, ktorá nebola posledná. Príjemné privítanie  v 12 °C, zamotaný v spacáku  za zvuku dažďa, ktorý skúšal sólo pre klavír na steny.

Den 2:  Parco naturale di Fanes-Sennes-Braies

Po malej nočnej búrke a ranným prebudením, ktorým bola vlna vody za tričko pri vychádzaní zo stanu som            sa oddal vášni zvanej káva na rozkošnom plynovom variči a plánovaniu trasy. Cieľom celej expedície alebo tripu bolo aspoň zazrieť, pri väčšom šťastí obyvateľov horkých masívov a skalnatých lánov, ktoré sa mi týčili nad stanom . Fotoaparáty vyčistené, výbava zbalená, jediné čo mi chýbalo bola helma (už viem).

A som pred štartom ...

Pred očami veľký skalnatý masív so strmým chodníkom, ktorý končil až kdesi v hmle, ktorá pomaly odchádzala na denný odpočinok. Prvých 10 km na strmých skalách a prvé prezliekanie. Počasie nám ukázalo majestátnosť týchto hôr v najlepšom svetle... .Ďalších 10 km, to stúpanie až na pár momentov, nemá konca.

Prichádzam k jazeru a popravde premýšľam, že tam vleziem i v nohaviciach. Nevleziem. Pri namočení členkov sa mi otáčajú i vlasy hore korienkami... uspokojím sa teda  len posedením na brehu s obedom.

Cesta naspäť necelých 26 km, tentokrát čo išlo hore, to musí ísť i dolu. V tomto momente neviem určiť čo je horšie, či ísť cestu hore alebo cestou nadol. Každopádne na zvyšok expedície určite cesta na nadol minimálne pre mňa, po uvoľnení skál a vybočení kolena z trajektórie... som mal vystarené. Našťastie šlo len o natiahnuté väzivo , koleno neopuchalo, veľa ľadovej vody a nehádzalo ani farby dúhy. Našťastie potrhané nič nebolo. So zaťatými zubami som sa doštveral až k stanu s pocitom klincov v kolene a s fotkami pre ktoré sa oplatí posunúť osobné hranice...Ako to platí všade...  Kto neriskuje pohľad za plot... nikdy neuvidí čo je za ním. Večer ochutnávka talianskych vín a na veľké prekvapenie opäť búrka, ktorá zhasla čelovky.

Deň 3: Parco naturale di Fanes-Sennes-Braies, Parco naturale Tre Cime

Deň jazier a štítov

Že by som do tej vody napokon fakt vliezol? Skorý ranný presun skrz východ slnka nad skaliskami v odraze krištáľovej vody. Veľká naozaj veľká absencia kávy. Jednoducho káva sa tu ráno nevarí a varič zostal v stane. J Na východoch slnka je naozaj niečo magické,  nie všetky západy sú konce a nie všetky východy sú začiatky.

Každý východ slnka so sebou prináša nové možnosti pre tých čo kráčajú s hlavou nahor. Nikdy nikto nevidel kohúta s hlavou sklonenou.

Východ mám za sebou, prejdených cca 10 km a moje kroky smerujú do rezervácie Parco naturale Tre Cime bohužiaľ bez zvery,  avšak pochod bol neskutočný, náročný,  ale krásny, traja strážcovia tejto monumentálnej krajiny sa týčia do výšok až mam suché pery , koleno sa pri zliezaní ozýva a v diaľke o sebe dáva vedieť sila matky prírody. Ako inak, blíži sa búrka. Palice víria prach v suchých skalách, oblievam si koleno ľadovou vodou a prichádza prvý kontakt s predstaviteľom fauny - svišťom. Takmer neviditeľný a vyhrievajúci sa na skalách i napriek prichádzajúcej vode, ja som tiež na búrku zabudol. Príležitosti sa musia chytiť a využiť, zajtra prísť nemusia. Dokrivkanie mi zaberá asi dve hodiny celkovo cca 25 km. Dnes to bolo ľahšie, jemne ma schladí jemný dážď  a viem že dnes bol opäť deň naplno využitý.

Do stanu to už bičuje a čelovka (luster)  v stane sa hojda ako steblo trávy v nepokojnom vetre                     na pasienkoch, ktoré sú všade na okolo. Začínam si zvykať, zvykať na koncert, ktorý mi príroda už tretí deň takto pekne ponúka.

Deň 4:  Parco Nazionale delle Dolomiti Bellunesi, Venezia

Po otvorení očí a prvotnému počúvaniu či koncert dažďových kvapiek stíchol pod ťarchou odchádzajúcej  noci, skúšam koleno, ohýbam, prehmatávam či je v normálnom tvare,                                       sa už  obozretnejšie plazím von. V rýchlosti obchádzam stan a kontrolujem vzduchové tunely.

Po včerajšom rýchlom štarte a 52 km pochode pred tým a včerajšími  25...moje myšlienky smerujú skôr na údolie s hranicou lesa a kosodreviny, strmými lúkami a podobne. Cieľ je park Bellunesi. Dvojhodinová pohodová  cesta autom po Severnom Taliansku prichádza vhod, odľahlé parkovisko , vybalenie vecí a neskutočné teplo. Je vidieť i na okolitej krajine , že už nie som 2000 m nad morom,    ale skôr na hranici vo vnútrozemí. Pár tôní vodopádov, prepady, pár spevavcov... Nebudem klamať,  ale odchádzam sklamaný, dozvedám sa , že ide o tretiu lokalitu a to znamená, že park je rozdelený na tri sektory a v tomto sa cieľ fotogafovania nevyskytuje... takže jedine zajtra.

Nálada v týme je i tak výborná  a heslo expedície „Tak, keď už sme tu“ má opodstatnenie. O dve hodiny neskôr sa prechádzame celá kompánia po Benátkach a o ďalšie dve hodiny zhadzujem tričko  a kráčam do mora. More povedalo čo chcelo a všetko je zodpovedané... Po 20 min užívania si takmer polnočného kúpania sa ku mne romanticky pritúlila medúza, na ktorú budem mať, ako si pozerám na ruku asi doživotnú spomienku. Nepatrná myšlienka dokáže preskočiť more i súš.

Štvorhodinová nočná cesta ku stanu a uľahnutie nad ránom, ako inak s búrkou na ramenách, tentokrát som koncert nevnímal, cez poryvy vetra v zmietajúcom sa stane.

Deň 5: Fojedöra

Po opätovnom nočnom bubnovaní a prívalových vĺn dažďa (dnes v noci bolo asi finále koncertného cyklu) som sa vydral zo stanu asi pred obedom (asi podľa slnka a tepla). Dnes to chce naozaj krásne údolie. Študujeme mapu zhora zdola  a zaujme nás jedna trasa a jeden cieľ (celkový čas niečo pod                                7 hodín chôdze tam i späť), balím čelovku, už so zvyku so skúsenosti z Idaha, palice, vody a proteínové tyčinky a nejaké jedlo, náhradné oblečenie.  A vydávame sa na cestu...

Veľmi príjemná trasa lemovaná lesnými cestami, avšak do momentu smerovej tabule, ktoré nás núti do strmého lesa, kde je cestička tvorená koreňmi . Najbližšie tri hodiny len stúpame a pri pohľade              za seba sa zdá až neuveriteľné, aké výškové rozdiely prekonávame. Pitná voda nám dochádza a tak       sa z príjemnej cesty lesom ,zrazu stáva pátranie po prameňoch vody. Systematicky kontrolujem vrcholky a lúky medzi skalami, ktoré sa nado mnou týčia ako ochrancovia okolitého sveta pred svetom tam vonku. Pohyb i keď nepatrný ...ale je tam pohyb... Kamzičia rodinka...pokojne si obeduje horskú trávu a vôbec sa nedajú rušiť i keď dobre viem, že o mne vedia.(video) Zostavám s nimi asi pol hodinu a smerujem ďalej, snáď do neba. V duchu si pospevujem o bielom králikovi a premýšľam, kedy ma stiahne do diery pod zem, podľa mrakov asi onedlho.

Po 2.5 km sa mi objavil konečne hrebeň vrchu, kam som už štyri hodiny pálil stehná.... Pred očami         sa mi rozprestiera neskutočná panoráma vrchov, skál a pasienkov a  kravy  so zvoncami vytvárali úplné iný koncert, ako som zažil v noci. Fojedöra bola ešte 20 minút cesty strmým svahom dolu. Dúfam, že tam bude voda... inú možnosť nemám, iba pár fotografií a idem dolu.  Noc sa blíži a s ňou i dunenie hromov, ktoré je bližšie ako sa zdá. Prichádzam na statok  uprostred rozprávkového údolia, ktorý pripomína plastický model dokonalej harmónie krajiny.  Vchádzam cez drevené vrátka a mám pocit,   že toto asi nebude verejnosti prístupné, ale skôr že trajdám niekomu po dvore. Prichádzajú domáci, usadia nás a dajú originálny jedálny lístok...vyberáme mix jedla a prosíme o niečo na pitie. Neskutočné. Taký pokoj a kľud, výborné domáce jedlo, príjemní a pohostinní ľudia. Vymieňame si kontakty, pretože cítim, že som tu nebol naposledy... a ak bude možnosť určíte sa vrátim. Noc volá a búrka nás ženie, koleno sa samozrejme ozýva a správne tuším, že uhýbať sa bleskom na skalách bude problém. Schádzam dolu  koleno mám v železiarstve v oddelení klincov a cítim, ako sa blíži králik. Stále sa obzerám na  skaly okolo a zrazu ho vidím asi dvadsať metrov pred sebou. Kamzík pozerá na mňa a ja na neho. Pózuje...

Jedine plánované stretnutie sa môže zmariť. Náhodné sa odvolať nedá.

Pridávam do kroku a pár kvapiek na objektíve a asi príchod Thóra ma ženie vpred. Čelovka, sa nakoniec hodí i keď nepomáha. Zablúdil som a to má za následok, že si trasu predlžujem o ďalšie 4 km lesom, vychádzam z lesov vo vedľajšej dedine, zvyšok trasy idem po asfaltovej ceste, pre istotu. Spoločnosť mi robí pár srncov prebiehajúcich cez cestu. Konečne. Vidím stan, tým už sedí, dávam si dúšok vína. Ani ho však nedopijem, pretože ma dohnal koncert nočnej oblohy. Už si noc bez dažďa bubnujúceho na steny stanu ani nedokážem predstaviť. Dobrú noc a dúfam svietiť bude len čelovka.

Deň 6: Krimmler waterfalls

Je ráno. Chladný a vlhký vzduch je ako života budič, ktorý sa vlieva do žíl. Tradičná káva. Dnes balíme a presúvam sa. Cesta štyri hodiny zo skalnatého Talianska do skalnatého Rakúska. Skladáme veci a výbavu ako puzzle do auta, ktoré je zdá sa nafukovacie. Vyrážame, pár zastávok na kávu, pred nami  pohodová cesta. Pre tých, ktorí budú prechádzať Talianskom dajte si pozor na radary, len taká priateľská rada.

Prvá zastávka, už z diaľky predpovedá, že dnes budú opäť páliť stehná. Škriabeme sa po skalách a vodopád nás chladí vodnou parou, ktorá v tomto momente pôsobí osviežujúco, sme takmer u prameňa. Originálny obed na hrebeni s duniacou masou vody. Možno i to bolo príčinou toho, že sme si nevšimli, čo sa na nás chystá. Prichádzajú prvé kvapky, pohľady za seba...  a balíme a bežíme. Koleno to na mňa skúsilo asi dvakrát, prekračujem vlastný pud sebazáchovy a limity. Ak nájdete v živote cestu bez prekážok, určite nikam nevedie. Prívalový dážď a búrka, bola dnes nedočkavá a nepočkala do večera. Už ani nebežím, už som i tak mokrý a ešte sa mám unaviť?

Prezliekam sa u auta, čakám na zvyšok vodného výcviku a vyrážame. Cesta ešte štyri hodiny. Príchod do cieľa 22:15. Vonku je mrzuto. Blesky dotvárajú neskutočnú atmosféru a stierače nestíhajú. Výborné načasovanie. Odchádzame z rakúskych Álp a správy o hustom snežení v talianskych Alpách v miestach, kde som pred pár hodinami chodil vo veste a v krátkych nohaviciach, to len potvrdzujú. Králik sa naozaj snaží. Zaspávam.

Nikto sa nemôže vrátiť a vytvoriť nový začiatok, no každý môže začať dnes a vytvoriť nový koniec.

Deň 7: Gollinger waterfall, Nationalpark Berchtesgaden - Königssee

Balíme. Po siedmich dňoch raňajkujeme v reštaurácii. Po hodine rozmaznávania našich žalúdkov chutnou stravou, sadáme do auta a ideme. Posledná zastávka - Königssee.

Tento deň sa nesie v znamení spomienok a zážitkov z uplynulých dní, urval som si koleno, zažil sedem búrok so svietením, objímala ma medúza (pozerám sa na ruku a neskrývam úsmev), vyliezol som s technikou až k nebesiam a zažil prvé stretnutia. Napriek krízovým a adrenalínovým situáciám je stále výborná nálada.

Prichádzame ku Königssee. Nádherné miesto s utajenou zvláštnosťou, malé divadlo s plyšovými kamzíkmi vyvolal menší rozruch. Uprostred Königssee čakám asi hodinu, kým turisti foto - odlovia kamzíkov (hračky pre dcéru a neter) na skale a pri zobraní, menší potlesk J . Malý potlesk pre človeka, veľký potlesk pre Adama.

Ako relax pred dlhou cestou, výborný a dokonalý záver sedem dňového tripu cez päť krajín a prejdených 3000 km, s neuveriteľnými zážitkami a spoznaním výnimočných ľudí vo výnimočných chvíľach . Najlepšie akcie sú tie spontánne.

Prechádzam Rakúskom, za Viedňou sa so mnou  lúči kolóna aut - koniec expedície. Bratislavou prechádzam už v tme, len osvietený  Bratislavský hrad sa týči ako velikán čo stráži svietiace duše ľudí a zvierat a to som tých velikánov videl za posledný týždeň dosť. Melanchólia, ktorá panuje medzi pruhmi sa mení čím bližšie som k domovu. Ahoj tati... veta, ktorá ukončuje trip magora s králikom za chrbtom a mení pomenovanie... .Magora s dokonalou dcérou s kamz(l)íkom..

Ďakujem všetkým zúčastneným

Ďakujem za neuveriteľnú cestu, silné dobrodružstvá, výbornú atmosféru a šialeností, som proste magor.

Králiček, tento krát, si bol blízko, ale to si už pár krát bol.

Expedíciu Alpy tour, považujem za vydarenú. Prázdna hlava, plné sd karty a reset.

Na nič nečakajte, život uteká rýchlejšie, než si myslíte.

„Svet patrí tím, čo sa z toho neposerú“

FotostoryAS