Leto sa pomaly končí. Odchádzajú dlhé teplé večery a utícha cvrlikanie cvrčkov. Aj vtáci spievajú akosi pomenej.  Isto tušia , že sa končí čas radovánok a je potrebné  sa pripravovať na zimu. Pozbierať semená lesných drevín a aj hmyz, ktorý sa ešte neschoval.

Prichádzajúca jeseň nesie so sebou niečo zvláštne. Pre niekoho pochmúrne, pre mňa dojemné. Zbožňujem toto ročné obdobie. Tie farby, ktoré v lese namaľuje jeseň, by nenamiešal ani Picasso. Od slnečnej žltej , až po zemito hnedú. Proste úžasná harmónia lesných farieb a šumenia lístia. Bože, balzam na dušu. Asi niečo o tom vedia aj jelene – králi lesa, keď práve s nástupom jesene začínajú prejavovať svoje vášne a hľadajú si svoje krátkodobé partnerky, aby zanechali svoje potomstvo pre ďalšie generácie.

S príchodom jesene prichádza aj stúpajúca vášeň lovcov. Pretože nič krajšie a pamätnejšie neexistuje, ako lov jeleňa v tomto období- v čase jelenej ruje. Šikovnosť lovca je často zmarená jelenicami strážiacimi svojho kráľa , ktorému starosti s odbíjaním sokov nedovoľujú venovať sa vlastnej bezpečnosti.  A zburcovaný vášňou,  rúti sa do nebezpečia  prichádzajúceho soka, či umeniu vábiaceho lovca.

Na lesnej správe zvoní telefón. ,, V stredu prídu hostia, tak si dáme stretnutie, aby sme si objasnili podrobnosti“  oznamuje v sluchátku poľovný referent.  V stredu o trinástej máme krátku poradu, kde sa dozvedám, že hostia sú z Nemecka a chcú loviť jeleňa , tak do hmotnosti parožia  6 kg. Prichádza prvá vlna neistoty. Po nemecky viem iba ,, guten tag“. A ešte ,, hilfe“ - to som počul v nejakom filme. Kolegovia ma ubezpečujú , že oni nevedia ani toľko.  Stávam sa rázom kľudnejší.  Druhá vlna neistoty ma ovanie, keď sa dozvedám, že hosť bude mať so sebou aj psa. Našťastie jazvečíka. Moja krvná skupina , pomyslím si. Nuž , čo už. Ďalšia výzva.

Večer prichádzajú hostia  a po ubytovaní v penzióne prichádza krátke stretnutie , kde sa dozvedám, že hosť sa volá Franko a jeho hrubosrstý jazvečík - dôchodca- Biny.  Dohadujeme si čas vychádzky a lúčime sa s očakávaním úspešného lovu.  O šesťnástej už čakám na prichádzajúceho hosťa a po pozdrave: ,,Halo Franko, halo Biny“  nasadáme do auta. Pokúšam sa o rozhovor /niečo som  doštudoval/ , ale Franko sa akosi nechytá.  Ani sa mu nečudujem.  Ideme do lokality, kde som videl  jeleňa súceho na odstrel. Usádzame sa na vopred prichystané lôžko z čečiny, asi tak 100 metrov od kalužiska.  Asi po hodine čakania sa jeleň krátko ozval, ale vietor nás zrádza a tak s príchodom noci opúšťame stanovisko a odchádzame. Ráno prichádza tradičné zvítanie ,,Halo Franko, Halo Biny“, Frankov úsmev a odchod do revíru. Aj dnes je vietor proti nám a mám pocit, že sa točí ešte viac ako včera. Zasa nič. Ale aspoň  ako tak vedieme rozhovor. Čo nezvládam jazykom,  doplním rukami.  A tak s úsmevom na tvári dohadujeme večerné stretnutie. Rozhodol som sa vymeniť lokalitu. Hádam to bude s tým vetrom lepšie. Podvečer vystupujeme z auta. Franko, Biny a ja. Prešli sme len pár metrov. Zastavujeme a počúvame. Asi tristo metrov pod nami sa ozval jeleň. Podľa hlasu súdim, že je to starý pán, hneď sa mu ozýva nejaký ,,mlaďas“. Starý pánko mu odpovie, ale len tak ledabolo, vie, že odtiaľ hrozba nepríde.  Postupujeme pomaly po lesnej ceste, keď nás prekvapil hlas prichádzajúceho jeleňa. A je to veľmi blízko. Zastavujeme a čakáme. Kontrolujem vietor. Všetko OK.  Jeleň sa ozýva znovu. Usudzujem, že je od nás cca 50 metrov a prichádza k nám. Rozkladám streleckú palicu a pripravujem hosťa na výstrel a narýchlo mu vysvetľujem, že môže vystreliť, až keď dostane ústny pokyn ,, schießen“.  Už vidím knísajúce sa parožie pretŕčajúce ponad malinčie a za ním sa vynára zadumaná hlava hľadajúceho jeleňa.  Jeleň si nás vôbec nevšíma a zastavuje pred nami na cca 15 metrov. Je to asi osemročný korunový šesťnástorák, ďaleko presahujúci váhovú požiadavku hosťa a samozrejme je to jeleň súci do ďalšieho chovu, takže po rýchlom zhodnotení situácie  hosť zaisťuje pušku a jeleň  s vytreštenými očami odskakuje. Je to silný zážitok pre hosťa a so slovami ,, schöne hirsche“ sa presúvame ďalej. Asi po dvesto metroch zastavujem, vyťahujem revnicu a krátko zavábim hlasom odpočívajúceho jeleňa.

Na  rúbaň  asi 150 metrov pred nami vychádza starý známy, ale bližšie už nejde . Pokúšam sa o vtipnú komunikáciu:  ,, Franko schießen“? a Franko s pohľadom na mohutné parožie odpovedá: ,,Nicht, Franko automechanik“. Usmejem sa a so sprevádzaním hlasu roztúženého  jeleňa odchádzame. Ráno sa vraciame do včerajšej lokality. Vidím, že Franko má druhú pušku. Svoj Browning vymenil za guľobrok od Ferlachu. Vysvetľuje mi,  že sa mu niečo  uvoľnilo na montáži,  tak si požičal pušku od kamaráta, ktorý ma už jeleňa uloveného. Trochu sa nad tým divím, ale akceptujem to.  Je podivné ticho. Ešte sa len brieždi, ale nikde ani muk. Vyberám trasu a postupujem s hosťom a Binym na vodítku po starej lesnej ceste. Prešli sme už asi tristo metrov, ale ako keby ruja utíchla. Viem, že pred nami je veľká rúbaň, v ktorej predpokladám, že bude zver.  Sme od nej asi 200 metrov, keď sa zrazu ozve pod nami jeleň. Nad cestou druhý  a v rúbani tretí.  Ozýva sa aj štvrtý a piaty. Vietor máme ideálny a v rannom brieždení sa nám tak podarilo dostať medzi zaľahnuté jelene. Tak len niečo nepokaziť. Prikazujem Frankovi priviazať  Binyho a my postupujeme prikrčení  po ceste vpred.  Jeleň sa ozýva  veľmi blízko. Je zaľahnutý v starom poraste pod nami.  Zastavujeme a snažím sa ho nájsť triédrom.  Už ho vidím.  Vlastne iba hlavu s parožím.  Leží za starým vývratom, cca 70 metrov pod nami a svojím ,,aúúú“ dáva vedieť o sebe.  Cíti sa bezpečný.  Z cesty ho kryje vyvrátený suchý smrek a rúbaň má ako na dlani. Hodnotím jeleňa. Vidlicový desatorák s dlhými výsadami. Odhadujem váhu parožia 5,5 – 6 kg.  Ukazujem ho hosťovi, ten ale tvrdí,  že ho nevidí.  Podávam mu svoj triéder  a stále ho nevidí.  Už začínam byť nervózny . Čo si slepý?, pomyslím si. Našťastie jeleň o nás netuší a tak kľudne leží  v ,,lóži“, len sem tam sa ozve svojim sokom.  Konečne počujem Frankove ,, a  jáá“. No konečne...!  Jeleň sa mu pozdáva . Rozkladám mu palicu a dávam pokyny.  V lámanej nemčine mu vysvetľujem,  že sa jeleňovi ozvem .  Nech sa pripraví a keď sa jeleň postaví, nech vystrelí. Franko mi dáva  na vedomie, že pochopil. Prikladám revnicu k ústam a vylúdim krátke ,,Aúú!“. Jeleň v okamihu vstáva a hneď padá výstrel. To bolo veľmi rýchle, trafil ho vôbec ?, napadá ma prvá myšlienka. Jeleň odskakuje a po pár metroch počujem silné zalámanie. Hosť je nervózny a tvrdí, že ho asi netrafil. Vravím mu: ,, Franko, hirsch kaput!“- ,, A nicht!“ neverí hosť.  Prichádza povestná cigareta, vraciame sa po psíka a schádzame na nástrel. Na nástrele vidieť záporky a dve kvapky krvi. Ukazujem ich hosťovi a v jeho očiach vidieť prekvapenie aj radosť.  Opatrne sledujem stopu.  Farby pribúda  a asi po 70 metroch prichádzame k zhasnutému jeleňovi.  Asi 6 ročný vydlicový  desatorák s dĺžkou parožia 101 cm.  Rana na komoru bola umiestnená trochu nižšie,  ale ešte stále bola smrteľná. Je to prvý ulovený Frankov jeleň.  Pocit radosti je nepopísateľný.  Nastáva odovzdávanie streleckého zálomku,  gratulácia a nekonečné fotenie.  Som minimálne tak šťastný ako strelec.  Je to aj môj úspech.  Úspech poľovného sprievodcu.

Viem, že úspešný lov poteší každého lovca. O to viac, keď je poctený krásnou trofejou.  A táto ňou určite bola. Predbežný bodový odhad  171,5 body CIC.  Body nie sú podstatné. Podstatný je príbeh a ten sa z pamäte nikdy nestratí.