Je studené zimné  ráno . Presne také, ktoré vám našepkáva zostať pod teplou perinou. Poľovnícke srdce však dáva povel  vstávať a v mysli už vypracuvávam stratégiu dnešného dňa. Narýchlo hádžem na seba termoprádlo a potom odev obľubenej farby lesa. Vyťahujem zo skrine Effecta. Ešte do termosky čaj, niečo pod zub a vyrážam.  Prichádzam na svoje obľubené miesto . Vychádzam z auta a zvažujem, kadiaľ vyrazím. Kedže mám v aute krmivo, rozhodujem sa , že zoberiem niečo do plecniaka a vysypem  do válovca pre vysokú zver. Ešte pár hltov horúceho čaju a kladiem si na plecia poloťažký plecniak a svojho Effecta.  Zbožňujem tú pušku. Dal som si  na ňu urobiť novú pažbu podľa vlastných predstáv a teraz ju pokladám za dokonalú.,, Detská” flintička v dospeláckom kalibry 8x57 JRS ma sprevádza takmer vždy na potulkách a doprovodoch. Je to jednoranová zlamovačka – puška,  kde sa musíte spoľahnúť  na jednu ranu.  A zatiaľ nesklamala.  Nuž znovu ju teda pohladím, vložím do nej náboj a s úsmevom  ju  kladiem na ľavé plece. Vykročil som a sledujem,  ako sa ranná hmla prevaľuje cez blízky hrebeň. Usudzujem, že s vetrom by som nemal mať problém . Prejdem pár sto metrov a zastavujem sa, trochu si oddýchnuť, aby som sa prílíš nespotil. Predsa len krmivo začína oťažievať. Pár krát sa nadýchnem čerstvého vzduchu, aký vie prúdíť len vo vysokohorských smrekových lesoch, a vykročím nad terénnu vlnu, ktorá odhaľuje  predomnou starú hrebeňovú  cestu. Práve, keď sa na ňu chystám vykročiť, zbadám na jej  konci pohyb. Nemýlim sa, je to vlk. Klusá v tom typickom vlčom kluse rovno proti mne. Teda nie tak celkom rovno, pretože cesta je kľukatá a v niektorých miestach jej nezreteľná,  pretože ju zakrývajú mladé smreky. Rýchlo sa rozhodujem, skladám plecniak aj svojho Effecta.  Naťahujem napináčik a čakám, kedy sa to majestátne zviera , ktoré uloviť je snád´ túžbou každého poľovníka,  vynorí v prieseku, ktorý je odomňa vzdialený asi 25 metrov. Vlk vybieha skôr,  ako som čakal. Rýchlo prilícujem naučeným pohybom a v priebehu stotiny tiché ráno prerušuje výstrel. Som si istý dobre mierenou ranou a vidím, ako vlk padá a hádže sa na zemi. Trochu ma prekvapilo, ako rýchlo vlk prekonal vzdialenosť  100 metrov. Vlastne až po výstrele som sa dočkal vysvetlenia. Vlci  boli na love a bolo ich viacej.  Ja som zbadal druhého vlka  a ten,  na ktorého som strieľal,  bol už na ceste pred ním, no nevidel som ho pre smrekové zmladenie , ktoré mi bránilo vo výhľade v polovici cesty. Preto sa vlastne objavil predo mnou tak rýchlo. Znovu vraciam zrak na raneného vlka. Na moje veľké prekvapenie vlk z miesta nástrelu odskakuje pod cestu do neschodného  terénu zaváľaného vyrúbanou lieskou  po nedávno  vykonávanom  plecom rube. Nechápem.  Po takejto rane vlk unikol.  Vravím si: ,, …to bude len pár metrov, asi posledný pud sebazáchrany”.  Čakám pár minút a idem na nástrel.  Na nástrele je skutočne dosť  farby a na suchej tráve vidím aj presne smer úniku.  Vlk skočil do terénu husto  pokrytými  vyrúbanými lieskami a inými plevelnými drevinami.  Nikde ho však nevidím.  Predpokladám  však , že sa niekde vtiahol a nevidím ho. Keďže je to predsa len mocná šelma,  zvažujem  dohľadávku  so psom.  Asi po dvoch hodinách prichádza kamarát aj so svojim bavorákom, vysvetľujem mu situáciu a nasadzujeme psa na nástrel.  Aj keď je to temperamentný psík, pri overovaní nástrelu vidieť,  že pes má pred  šelmou rešpekt. Opatrne vchádza do porastu, kde je veľmi ťažká prechodnosť pre človea  a nie to ešte  pre  psa na remeni.  Na moje veľée prekvapenie sa predierame už niekoľko desiatok metrov, ale zhasnutú šelmu nenachádzame. Začínam  mať zlé tušenie. Konečne vychádzame na čistú plochu. Farby síce ubúda, ale pes naberá sebavedomie a istotu a zaľahuje do remeňa. Ranená šelma vychádza naspäť  na hrebeň, o čom nás presviedča  priebeh  dohľadávky.  Už sme prešli asi pol kilometra a ja začínam tušiť , že tá dobrá rana  asi až taká dobrá  nebola. Vychadzáme na hrebeň, kde nachádzame viac farby a podľa toho usudzujeme , že tu vlk na chvíľu zastal. Chvíľu oddychujeme a pokračujeme  v  dohľadávke.  Schádzame do riedkeho zmiešaného smrekovo- bukového porastu , v ktorom je dosť  terénnych prekážok. Asi po dvesto metroch pes napína silnejšie remeň a v priebehu  sekundy  vyskakuje spod  vývratu ranený vlk a z rúk vodiča  sa vytrháva vodiaci remeň. Pes vybieha za vlkom . Veľa priestoru na dostrel nie je , ale aj to málo využívam , predsadzujem na bežiaceho vlka a dostreľujem ho. Pes ho dobieha a opatrne začína hlásiť. Prichádzame k ulovenej šelme a až teraz vidíme prvé zranenie vlka. Prvá strela ho jemne  škrtla po hrudníku a prestrelila stehennú  kosť  vzdialenejšieho stehna. Pravdepodobne  z dôvodu, že som strieľal na krátku vzdialenosť a veľmi rýchlo a inštiktívne, som vlka podstrelil.  Až teraz si uvedumujem radosť z ulovenej vzácnej a majestátnej  šelmy , ktorej odovzdávame poslednú poctu. A samozrejme nazabúdame ani na psíka , ktorý dostáva časť streleckého zálomku, ktorý si skutošne zaslúžil. Nebyť jeho, šelmu by sme nemali šancu  dohľadať. V mojich očiach vidieť radosť z úlovku, aj keď v kútiku duše žialim za vzácnym lesným tvorom.   Až teraz si uvedomujem,  že les ďalej  žije.  V diaľke počuť ďatľa a po kmeni veľkého smreka lezie veverica. Aj keď život jedného tvora  v lese vyhasol, určite sa zrodí ďalší, aby kolobeh života v lese mohol pokračovať.

 Taký je zákon prírody.  Lovu aj lesu zdar!