Karma – zdarma, kačka ma dobehla

Prednedávnom, keď som večer uspával Hanku.  V domnení, že som svoju misiu splnil a Hanka je už v rozprávkovej ríši princezien a škriatkov, tak z ničoho – nič zdvihla hlávku a asi z desiatich centimetrov mi zahlásila do tváre toto: „Karma – zdarma!“. Keby som neležal, tak by som si minimálne musel sadnúť, lebo krv z nôh by mi všetka vošla do hlavy a stratili by tým silu. Lámal som si hlavu, odkiaľ to má a potom som si spomenul, že mi to raz povedala Vierka, že jej  to raz na hodine, neviem už v akej súvislosti, povedali jej žiaci.  O karme sa hovorí, že ak ktosi spraví niečo dobré alebo zlé, skôr či neskôr sa mu to vráti späť ako bumerang. Ak to platí aj o tom, že keď sa niekto dušuje, že nikdy v budúcnosti niečo konkrétne neurobí, tak nakoniec bude musieť urobiť. A mne sa to stalo.

Keď som mal 12 rokov, najedol som sa domácej kačice, ale nie pečenej, ale udusenej,  ako tomu v rodine hovoríme – na kastróle. Taká kačica je šťavnatejšia a mäkšia ako na pekáči a nám v rodine chutila.  Tú nešťastnú kačicu som vtedy zjedol večer a keďže ju  exitus postihol v „objemovke“, bola veľmi mastná a to spôsobilo „utrpenie mladého Werthera“, hoci ten trpel pre úplne niečo iné. Ja som celú noc strávil vyprevádzaním kačice z mojich útrob do porcelánového sveta, končiaceho kdesi v nekonečne. Ráno som vyhlásil, že kačicu už nikdy, ale naozaj nikdy do úst nedám. Zhnusila sa mi na dlhé roky. Nejedol som ju asi 15 rokov, hoci sme ju mávali v nedeľu na obed pomerne často. Neskôr, keď som už tušil, že budem poľovníkom som povedal, že kačicu zjem len takú, ktorú si sám ulovím.

Keď som sa stal neskôr poľovníkom, bol som najmä od môjho uja, pozývaný na poľovačky, či už na zajace, bažanty, ale aj na kačice. Na to som sa veľmi tešil, lebo som na takej poľovačke  nikdy nebol. 

Konečne som sa dočkal, ujovo pozvanie v telefóne ma uviedlo do pozitívneho nepokoja, netrpezlivo som čakal, kým bude sobota a ja ešte za tmy mám prísť k nemu domov. Tak aj bolo. Cestou autom som si pripadal, ako keby som bol na mesiaci, všade tma, žiadni ľudia , žiadne autá, všade kľud. Iba niekoľko rovnako zanietených „fanatikov“ sa v tomto čase oblieka do zeleného, do ruksakov si dávajú termosku s kávou, do mastného papiera klobásu či slaninu. Niektorým z nich už na dvore pobehujú stavače vrtiac s kupírovaným chvostíkom ako ručička na pokazenom meráku. Blížime sa na miesto nástupu a tu vidím na nástupe dve známe tváre, mojich poľovníckych kamarátov a kolegov zo združenia, ktorého som členom. Stano a Roman, pokiaľ boli spolu, nech to bolo na poľovačke ale aj inde, doberali spôsobom, ktorý sa mi veľmi páčil. Napríklad aj na tejto poľovačke, keď sme sa mali potichu premiestňovať na svoje stanovištia, šli sme potichu za sebou. Stano šiel prvý,  potom Roman, za nimi ja  a po mne jeden domáci poľovník so psom – nemeckým krátkosrstým stavačom. V tom tichu som započul, ako Stano hovorí Romanovi: “Roman, prosím Ťa, nechoď   za mnou tak blízko, lebo si ostatní pomyslia, že sme kamaráti!“. S dobrou náladou sme sa teda potichu rozostavili. Ešte stále bola tma a my sme čakali, kedy z vodnej nádrže vzlietnu kačice, ktoré sme čakali. Ako si spomínam, ujo mi povedal, že vzlietnu na povel, ktorý dá jedna z kačíc, zrejme najskúsenejšia, a to tak, že pleskne krídlami o hladinu a vtedy vzlietne celý kŕdeľ do výšky, ktorá je pre strelcov dostupná. Čakal som teda trpezlivo a popritom som sa obzeral a vychutnával si atmosféru. Naraz vidím vedľa stojaceho kolegu, ako brokovnicou strelil do povetria a to spôsobilo, že všetko vtáctvo na hladine vodnej nádrže opustilo svoje „hangáre“ a náhle vzlietlo. Vzlietlo, lenže pomerne vysoko, mimo dostrel našich brokovníc. Pochopil som, že sme mali počkať na plesknutie krídel po hladine. Sporadické výstrely poľovníkov zo všetkých strán o tom svedčili. Keďže som na kačicu nikdy nestrieľal a keď som ešte videl, ako rýchlo letia, pripadalo mi dosť nepravdepodobné, že by som mohol byť úspešný, ale zázraky sa dejú a nakoniec sa mi podarilo perfektnou ranou zasiahnuť  rýchlo letiaceho káčera, ktorý však padol do vody. „To je pech, môj prvý káčer a ja si na neho ani nesiahnem!“ v duchu som lamentoval. Kolega od vedľa však rukou ukázal svojmu stavačovi smer  s pokynom „aport“ a ten čľupol do studenej vody. Chvíľu lámal riedke rákosie a o chvíľu ho už držal v tlame. Premočený psík vyšiel na súš a bolo mi ho ľúto, lebo bolo dosť chladno. Chvíľu som mal strach, aby sa mu jeho pekne sfarbený „prskaný“ jemný kožuch nezlial do jednej farby. Psík predsadol pred svojho pána a čakal, kým si pán káčera nezoberie. Ten ho zobral do ruky a pristúpil ku mne a podal mi ho s blahoželaním „Lovu zdar!“. Vzrušene som ho prebral ale musel som ho rýchle položiť, lebo chvením mojich rúk by operené telo káčera, mohlo skončiť nedobre. Ak by som ho držal len v jednej ruke, vyzeral by ako opička na gumičke a ak v oboch, pravdepodobne by som ho chvejúcimi rukami asi rovno ošklbal. Taký som bol vzrušený a šťastný.

Domov som sa vrátil spokojný a šťastný a pochváli som sa rodičom s mojim úspechom. Úplne som zabudol, ako som sa v detstve dušoval, že kačicu už nikdy nezjem, iba ak si ju sám ulovím.  Moja mama je výborná kuchárka, výborne vie pripraviť najmä mäso. Keďže divá kačka je dosť suchá, nie je mastná ako domáca, urobila ju opäť „na kastróle“, ale pridal k nej aj trochu bôčika. Vyzeralo to naozaj dobre, vôňa mi hovorila: „...no, daj si!“, ale ja som hral formu a povedal som, že nebudem, ale keďže som to sľúbil , zobral som si kačacie prsia do roboty ako obed, aby ma pri tom nikto z rodiny nevidel. Po rokoch som teda opäť jedol kačicu a bola skvelá, voňavá, lahodná. Takže dušovať sa  je nebezpečné, lebo všetko čo nechcete Vás dobehne...A nie je vylúčené, že Vám to nakoniec bude ešte aj chutiť. Karma – zdarma.