Určite to poznáte, keď sa do niečoho zamilujete a zrazu prichádza tá chvíľa, keď sa začína sen  meniť na skutočnosť. Tak nejako to bolo aj s mojím jazvečíkom, či skôr jazvečíčkou.  Už od chvíle, keď som sa bol pozrieť naživo na hladkosrsté jazvečíky  u môjho neskoršieho veľmi dobrého kamaráta, ale hlavne nesmierne skúseného chovateľa Janka Piljana, som sa do nich zamiloval. Ten šibalský pohľad a nesmierna láska a oddanosť v očiach jazvečíka ma presvedčili, že jazvečík je presne ten psík, ktorého chcem mať. Psík, v ktorom hrá každá žilka a ktorý je tak nabitý energiou, že by ju snáď mohol aj rozdávať.

      A tak som sa už nevedel dočkať dňa, kedy budem prvý krát držať na rukách svoju Hetty.  Tak sa volal, fenka, ktorú som si zajednal u chovateľky v Čechách. Konečne prišiel deň, keď Hetty môže opustiť svoju rodinu a prísť k novým majiteľom. Myslím si , že jej to ani neprišlo ľúto, pretože o lásku, ktorú od nás dostala, sa nemusela deliť so svojimi súrodencami. Tak sme po niekoľko stoviek precestovaných kilometrov boli doma. Vravím manželke: ,,... prvú noc musí zostať s nami v spálni, aby ten prechod na novú rodinu bol plynulý“. Manželka, veľká milovníčka zvierat, mi samozrejme dáva za pravdu a tak v manželskej posteli sa medzi nami ušlo miesto aj malej Hetty. Poviem Vám, že celú noc ani nemukla. Ba dokonca mám pocit, že sa miestami usmievala. Možno sa jej niečo príjemné snívalo. Keďže bol víkend, venovali sme sa jej celú sobotu a večer. Presviedčam manželku na nájomníka na ďalšiu noc ,aby jej vonku nebola zima. Aj keď sme u nás mali viacero psíkov, v byte sme nemali žiadneho. S Hettkou to bolo iné. Akosi nám prirástla k srdcu a z bytu už neodišla. Dostala svoj pelech a stala sa členom rodiny. Od rána behala po dvore a večer šup do pelechu. Lásku, ktorú sme jej spolu s manželkou a deťmi dávali, nám vracala plnými dúškami. Časom som dospel k názoru- čím menší pes, tým väčšiu lásku Vám dáva. Choval som už viacero psíkov, ale taký vzťah som nemal so žiadnym. Tak ako Hetty rástla, nadobúdal som pocit, že Hetty rozumie ľudskej reči. Urobila všetko, čo som jej povedal. Aj keď príkaz počula prvýkrát. Stačila jej povedať,, Hettka počkaj!“ a ona čakala.       ,,, Hetty,  chod´do pelechu!“ a ona išla. No proste, rozumela všetkému. Možno to vedela čítať s pier. Bola proste úžasná.

      Keďže pracujem v lese, začala asi od štvrtého mesiaca chodiť takmer pravidelne so mnou do práce. Dostávalo sa jej privilégií, aké predtým nemal  žiaden iný psík. Našiel som jej miesto pod mojím písacím stolom na Lesnej správe, kde ma poctivo čakala, kým som zadeľoval robotu, či si pripravoval papierovú dokumentáciu. Keď bolo náhle potrebné byť pri odvoze drevnej hmoty, nebol pre ňu problém sledovať dianie s pohodlia kabíny auta. Začala  sa zoznamovať s prvými pachovými stopami lesnej zveri, pri pochôdzkach lesnými porastmi. Prichádzali prvé stretnutia s lesnou zverou a aj prvé povely a trénovanie výcvikových disciplín. Hetty mala neskutočne nízky prah vzrušivosti a v kombinácii s prirodzenými vlastnosťami  hlásiča sa prejavovala ako fantastický psík.                        Keď dostala pokyn ,,voľno“, hlásila mi všetko, čo našla. Od veveričky, až po medveďa. A to nesrandujem.  Presvedčila ma o tom, ako mladá ročná fenka.

      Videl som pred sebou asi sto kilového medveďa, ktorý o nás nevedel. Vzdialenosť bola asi osemdesiat metrov. Ja som bol zvedavý, čo urobí Hetty, ktorá pozorne sledovala medveďa spolu so mnou, ako vošiel do smrekovej mladiny. Mal som pred tým fenku bavorského farbiara, ktorá mala fantastický nos, ale keď pri pochôdzke prišla na čerstvú stopu medveďa, zježila sa a schovala sa za moje nohy. Tak zo zvedavosti odopínam obojok a vypúšťam Hetty. Tá okamžite odbieha na miesto, kde sme videli medveďa a vbieha do mladiny. Začína hlásiť a ja si uvedomujem, čo sa môže stať. Našťastie po krátkej chvíli sa vracia naspäť a čaká na ďalší povel. Radšej ju zapínam na remeň a nepokúšam šťastie. Svoju prvú jelenicu dohľadala ( či skôr dohľadali sme ju spolu), keď mala šesť mesiacov. Bolo to veľmi opatrné a viem, že z výcvikového hľadiska to nebolo správne, ale zvládli sme to .

     Tak ako rástla, rástla aj jej  odvaha a istota. Do  veku jeden a pol roka mala zložené farbiarske skúšky malých plemien, farbiarske skúšky duričov ,brlohárske skúšky a skúšky vlôh. Takmer vždy na plný počet bodov a vždy v prvej cene. Hetty zvládla úspešne aj výstavy a chovný zvod a dnes je už chovnou fenou a zakladateľkou chovateľskej stanice ,, z lesov Horehronia“.  Má odchované tri početné vrhy  a  dokonca ma už chovnú aj svoju dcéru Aydu. A to má Hetty iba štyri a pol roka. Áno, je to mladá, ale výnimočná fena. Dospela veľmi rýchlo,  aj keď sa vraví, že hladkosrsté jazvečíky dozrievajú neskôr. Dnes je Hetty  ,,stará harcovníčka“. S neskutočnou rozvahou vypracuváva  aj ťažké niekoľko hodinové staré stopy. Niekedy aj bez typických postrelových znakov. Spoľahlivo hľadá zaľahnutú zver a vytrvalo ju hlási, či durí na predstavených strelcov. Spoľahlivo sa vracia po vlastnej stope v relatívne krátkom čase. Ale hlavne robí nazaplatiteľného spoločníka na lesných pochôdzkach. Hetty má svoje miesto v našom rodinnom kruhu, ktoré rešpektuje každý. Vytvorila si vlastné komunikačné prejavy, ktoré som nevidel u žiadneho iného psíka. Napríklad, ako si pýta jesť, keď je hladná. Príde k svojej miske a sotí do nej labkou, aby zhrkotala. Chvíľu čaká a keď nedostane svoje papaníčko, urobí to znova. Buď ho dostane, alebo jej vysvetlím, že musí počkať a oná čaká.

    Aj keď máme doma ešte ďalšie dva psy, mám pocit, že Hetty už žiadny neprekoná. Už teraz je Hetty živou legendou.

                                                                                                                                                              P.L.