“Ahoj ,a drž sa“. Povedala mi mama keď som bol už vo dverách. Išiel som na svoju prvú stanovačku. Prišiel som ku Mišovej babke a čakal som kým sa zbalí. Keď si dával do batohu špekačky,zistil som, že som si ich zabudol doma, tak hybaj pre ne. Potom sme už len vzali bandasku s vodou, nastúpili do auta a Mišov dedko nás zaviezol na ich chatu na Lašteky. Vybrali sme stan a začali ho stavať. Bol hotový za 10 minút. Potom sme si vybalili veci aby sa nám potraviny nepokazili. Zobrali sme nože a išli sme sa prejsť po hore. Po prti sme sa vydali k posedu pri bahnisku. Asi po 10-minútovej ceste sme zdvihli srnca z odpočinku. Prebehol okolo nás a zmizol v húštine. Prešli sme k posedu. Nikde nič. Chvíľu sme pobudli a vrátili sme sa na chatu. Napili sme sa a dali do stanu deku a spacáky. Mišov dedko bol už preč. Vyčistil som krb a vysypal popol na tragač. Mišo ho išiel vysypať. Potom sme si narobili triesky na oheň. Bolo veľmi teplo. Na verande teplomer ukazoval neuveriteľných 46 stupňov. Aby sme večer neboli unavení išli sme si na chvíľu ľahnúť. Asi po hodine sme išli von. Rozložili sme si trojnožky a medzi ne sme si dali malý železný stolček. Naliali sme si vodu a pripili sme si k tomu, aby sme dnes v noci videli diviakov. Potom sme sa rozhodli, že pôjdeme na veľkú húpačku v lese. Bola sranda.
Pomaličky sa blížila devätnásta hodina. Na túto hodinu sme mali naplánované zbaliť sa a vyraziť do hory. Keď sme a balili, prišiel Mišov dedko a doniesol nám buchty do babky. Boli výborné. Potom nám zišlo na um, že stan je príliš blízko pri krbe a iskry by ho mohli prepáliť. Posunuli sme ho dozadu a vyrazili sme. Mali sme namierené na pšeniční lán, kde sme chceli pobudnúť do noci, a čakať na čiernu zver. Asi po pol hodine prišlo čosi nečakané. Na lán sa vyviezol kombajn. Po chvíli ďalší a za nimi nákladné auto. Keď okolo prechádzal kombajn, spolujazdec sa na nás pozrel a zasmial sa. Mysleli sme si že nás už nič horšie nestretne. Pozrem na hodinky-20:45. Rozhodli sme sa že pôjdeme do hory a tam si nájdeme nejaké dobré stanovište. Vydali sme sa po prti cez les. V mojej mysli sa myšlienka na dobrú postriežku rozplývala. Keďže to bola naša prvá stanovačka, chceli sme aby dopadla úspešne-vidieť v noci diviakov, lebo vo voľnej prírode sme diviaka ešte nevideli. Vydali sme sa na posed pri solisku. Cestou naň sa nám do cesty priplichtila mačka. Prišli sme k posedu . Medzi tým padla tma. Sedeli sme dobrých desať minút a ozývalo sa praskanie konárov, ale nič pre naše oči. Začínal ma prenasledovať hlad, tak som si chcel otvoriť keks. Ručne my to nešlo, tak som vzal nožík a otváral. Jeden neopatrný pohyb, a porezal som sa. Obviazal som si ho vreckovkou a zalepil páskou. Smäd a hlad som uhasil, len túžbu vidieť diviakov som ešte neuhasil. Zo všetkých strán sa začalo ozývať šuštanie lístia. Mišo povedal že to bude asi nejaká diviačia rodinka. Z jeho hlasu sa dalo vyčítať, že to nemyslel až tak vážne. Potom sa ukázalo, že mal pravdu. Asi po minúte sa pri solisku objavili tri malé diviačatá. Potom ešte jedno, potom ďalšie. Spolu päť diviačat ktoré s chuťou rozrývali pôdu. Starú bachyňu sme nevideli. Srdce my bilo ako o život. Diviaky som videl prvýkrát na vlastné oči. Bola to radosť, strach napätie , a neviem čo všetko ešte. Svietili sme na nich slabučkými baterkami. Pozorovali sme ich asi desať minút. Diviačatá sa pomaly začali prerývať ku nám. My na posede a oni pat metrov od rebríka. V tom sa ozvalo zakvílenie a diviačatá sa všetky rozbehli jedným smerom. Kúsok za nimi išla stará diviačica. Chvíľu, ako keď niektorí poľovník postrelí diviaka sme počkali a vydali sme sa na spiatočnú cestu. Keď sme prišli na chatu bolo pol desiatej večer. Mišov dedko nám povedal, že ak budeme mať šťastie, môžeme uvidieť aj jazveca. Potom som v krbe rozložil oheň. Obloha plná hviezd, na oblohe svietil mesiac, a my pod holým nebom. Ohník praskal, a pri takomto úžase nám, aj keď bolo teplo veľmi chutili špekačky. Po oneskorenej večeri sme zaľahli do stanu a chvíľku sme sa ešte rozprávali. Mišo zaspal rýchlo ale ja som zaspal asi až po hodine. Mohlo byť približne dvanásť hodín. Budík nám zazvonil o trištvrte na štyri ráno. Mišovi sa nechcelo vstať tak sme ešte asi pätnásť minút ležali v stane. Potom sme sa vychystali a vyrazili. O chvíľku sme kráčali popri lúke . Na ľavo srna, inak nič. Potom sa pod nami ozvalo zakvílenie diviaka . Posunuli sme sa trochu vižšie aby sme si naňho počkali. Keď nevyšiel po desiatich minútach, posunuli sme sa nižšie a krížom sme prešli cez celú lúku. Chvíľu sme pobudli, a išli sme sa pozrieť na bahniská. Vybehla z nich jelenica z jelenčaťom. Chvíľku nato za z bahniska vyrútila stará a pat diviačat. Potom sme ich už nevideli. Vrátili sme sa na chatu, pobalili sme sa a pešo sme zišli z Laštekov. Zážitkov sme mali plnú kapsu. S našou prvou stanovačkou sme boli nadmieru spokojný. Bodaj by takýchto dní bolo čo najviac!