Boží pokoj v poľovníkovej duši

Keď som mal v živote pocit, že sa vozím na kolotoči, ktorý nemá stopku a jediná možnosť, ako ho opustiť, je vyletieť z neho, obliekol som sa do poľovníckeho a zavčas rána, len sám s plnou hlavou starostí, vybral som sa na posed, na kraj lesa. Vždy to bolo za tmy, aby som v tme a tichu mohol otvoriť okno v mojej hlave, aby tie starosti a niekedy aj bolesti či neriešiteľné problémy, odišli do sveta a tam sa rozptýlili.

V tmavom tichu, keď je počuť iba šušťanie mojich krokov po orosenej ďateline, naberám smer na kazateľnicový posed, ktorý roky tvorí neodmysliteľnú súčasť okraja lesa na Budíne, kam rád chodievam. Po chvíli sa k šuchotu pridáva čvrkot studenej rosy, ktorá mi stiekla do čižiem a chladí mi nohy. Vôbec mi to neprekáža ba naopak, prebúdza ma to z ešte neopustivšieho spánku, ktorý, ako by si myslel, že opustenie postele o tretej ráno je len hlúpy žart. O nejaký čas si už s rebríkom posedu podávam ruku na pozdrav, ten ako by ma už čakal, a preto mu z prejaveného kamarátstva len nežne a ticho stúpam po jeho šteblíkoch, aby som nakoniec vhupol do očakávanej spovedeľnice, nie kazateľnice. Sadám si a viem, že dnes nebudem strieľať ...moju guľovnicu preto opieram do kúta, aby tam spočinula a ospalé oči puškohľadu načas ešte zatvorila. Je tma, trochu mi je zima a všade dokola vládne ticho. Kdesi od Tekoldian zavanie mierny vánok, ktorý oprúc sa mi do líc, po chvíli akoby sa placho vytratil, skúšajúc možno, či som oholený. Po krátkom čase sa z lesa ozve ešte sova, ktorá tam ponocuje a napomína ma, že ju nemám rušiť, lebo práve múdro premýšľa, vlastne ako každá sova. Ja to všetko v pokore rešpektujem, lebo dnes som neprišiel stopovať, duriť či nebodaj strieľať, prišiel som sem splynúť, otvoriť sa, požalovať a možno aj trochu vyspovedať. Prichádzajú mi na um všetky patálie, stresy, ľútosti nad vecami, ktoré neviem ovplyvniť, ako je ohováranie, závisť, neprajúcnosť, ale najmä choroby a utrpenia mojich blízkych. To sú všetko veci o ktorých nehovorím a otvorím ich iba tu, v tom tichu a tme. Tma pomaly uvoľňuje miesto prvým poslíčkom slnka, ktoré nežne nakúka spoza horizontu. A tu zrazu, akoby na povel, ticho a pokoj menia sa na spev vtáctva a pohyb v lese i na poli. Zrazu registrujem šuchoty a lámania konárikov...Na kraji lesa zjaví sa zrazu srna ako duch a za ňou cupitá malé srnča. Opodiaľ vidno aj zajace, ktoré ako skrčené guľky ohryzujú ďatelinovú ponuku. Z lesa počujem aj holuba hrivnáka, ktorý u nás rád prebýva. Ale pozrime sa! Líška!... a smeruje rovno k zajacom, lenže tí sa jej dnes vôbec neboja a ona si ich akoby nevšíma. Všade vládne pokoj, mier a láska. Žiaden z týchto živých tvorov sa nikam neponáhľa, nerobí inému zle. Spoločne pokorne prijímajú stále teplejšie pohladenia lúčov slnka a v pokoji bezstarostne prijímajú dobro nového dňa. Chvíľu mám pocit, že som jedným z nich, ale zároveň si uvedomujem, že ak by som sa demaskoval, ušli by a skryli sa v tôni lesa. Áno, viem to iste. Je to preto, že som človek, vraj koruna tvorstva. Hm, ale prečo koruna? V čom sa od nich líšim? Azda v tom, že si robím ťažkú hlavu z včerajšieho dňa, že si neviem vychutnať prítomnosť a obávam sa budúcnosti? Pripadám si ako najhriešnejší tvor, ktorý momentálne pôsobí na tomto teritóriu. Veď čohože by sa už len dopustila taká srnka, či zajac? Snáď aj preto sa ma boja...Zamýšľam sa teda: dycham s nimi rovnaký vzduch, svieti na mňa to isté svetlo a slnko ma zohrieva s rovnakou nehou. Zrazu chápem, že mi je dopriate všetko dobro ako tým nevinným tvorom, rozdiel je len v tom, že síce „vedia“ ako aj ja, ale iba ja „viem, že viem“. Moje starosti sa mi v tejto realite už nezdajú také veľké, bolesti zostávajú, ale uvedomujúc si Božiu dobrotu a spravodlivosť, neprídu mi síce ľahšie, ale zrazu majú zmysel. V jednom mieste Biblie sa píše: „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“.

A to mi stačí vedieť....