Keď sa poľovník smeje

Nemôžem povedať za každého poľovníka čo očakáva od poľovačky, ale myslím, že budú so mnou mnohí súhlasiť, že poľovačka je vzrušenie, relax, napätie, radosť a niekedy aj sklamanie. 

Na jednej poľovačke spred asi 13. rokov, som okrem vyššie spomenutých náležitostí poľovačky zažil ešte jednu, a to smiech - smiech sám zo seba. Skúsim si na to detailnejšie spomenúť:

Veľmi rád mám ranné postriežky na posede, najmä v lete, alebo na jar, no „neodmietnem“ ani postriežky v zimnom období, najmä keď mrzne a je bezvetrie. Vtedy rád poľujem na líšky, keď sa zrána potulujú po revíri. 

Bolo mrazivé víkendové ráno, vonku mrzlo, bolo bezvetrie a tak som si rýchlo zbalil termosku s kávou a fajku s voňavým tabakom, Samozrejme dobre som sa obliekol, najmä čo do počtu vrstiev, aby som v tej „kose“ vydržal čo najdlhšie. Keďže moje slečinky – jazvečíčky Kasta a jej dcéra Etna, boli neodmysliteľnou súčasťou mojej výbavy, vyrazili sme do mrazivej tmy traja. Boli sme vtedy dokonale zohratí. Pri rebríku posedu slečinky už vedeli, čo bude nasledovať. Na obe plecia som si zavesil jednu aj druhú (prednými labkami sa mi zakvačili za plece a zadné nohy im viseli) a pomaly som stúpal hore. Občas mi od radosti jazykom prebehli po tvári a keďže som nemal voľné ruky, musel som ich prejav náklonnosti akceptovať v rozsahu, aký si zvolili. 

Konečne sme sa stabilizovali, slečinkám som dal na podlahu posedu môj veľký ruksak, aby si naň mohli ľahnúť a ja som si sadol na lavičku a čakal na slnko. Všade bolo ticho a po pár minútach som začal pociťovať „krásy“ zimnej postriežky. Začali mi drkotať zuby a mal som pocit že drkotanie je tak silné, že by ho mohla počuť aj líška, na ktorú som čakal. Vytiahol som teda fajku, ktorú som si naplnil tabakom ešte doma, keďže som predpokladal, že zmrznutými prstami by mi to na posede šlo ťažko. Po jej zdolaní mi bolo už naozaj dosť zima a tak som sa rozhodol zohriať horúcou kávou z termosky. Počas popíjania sledujem ďatelinové strnisko, nikde nič, sem tam zajačik, v šachorine sa sem tam ozývajú bažantie kohúty. Po nejakej hodinke som zrazu pocítil "volanie prírody". Jeho naliehavosť nabrala intenzitu takých rozmerov, že som pochopil, že domov nestihnem prísť. Stratil som chuť kochať sa a moje plány sa museli prispôsobiť realite, ktorá vzhľadom na neodkladnosť, žiadala si rozhodný krok a ten bolo potrebné urobiť „tu a teraz“, ale najmä urýchlene. 

Zišiel som teda z posedu, môj pohyb bol spomalený nielen v dôsledku premrznutia, ,ale aj z obavy, že rýchle pohyby by mohli mať fatálne následky. Rýchlo priväzujem slečinky k bazovému kríčku, flintu opieram o topoľ a hľadám vhodné miesto, kde by som mohol realizovať dotyk s prírodou čo najintímnejšie a najmä, čo najrýchlejšie. Nachádzam ho asi 15 metrov od miesta, kde spočinuli Kasta s Etnou. Hubertus som rýchle odhodil a rovnako tak hrubý sveter. Súboj s prackou opasku sa mi zdal nerovný, moje skrehnuté prsty sa s ním dosť natrápili. Hurá, podarilo sa. Teraz finále. Som do pol pása nahý a na hlave mám klobúk, mám pri tom ešte aj vypleštené oči. Hovorím, si, dobre že ma nikto nevidí...Zaujímam postoj skokana na lyžiach a chystám sa na „skok“. Presvedčenie, že ma nikto nevidí zmizlo po chvíli, keď som sa pozrel smerom na moje slečinky, ako uprene ma sledujú. Bolo mi trápne. Rozhodol som sa, že ich pozornosť upriamim iným smerom a tak som k nim prehovoril: “Kde je cica?!“ Na tento pokyn mali očakávať „cicu“, teda líšku v okolí. Ich štandardná reakcia bývala taká, že začali vrtieť chvostom a obzerať sa po okolí, lenže pri „...kde je cica?“ sa na mňa zadívali ešte uprenejšie a dokonca natáčali hlavy. Cítil som sa trápne a bezmocne, ale situácia nemala iného východiska....Naraz som sa pozrel pred seba a čo nevidím, na strnisku predo mnou vyšla líška a pomaly smeruje ku mne. Čo teraz? Som do pol tela nahý, nohavice a spodky mám zrolované až na členkoch, na hlave klobúk a flinta opretá 15 metrov odo mňa. Poľovnícka vášeň zrazu potlačila potrebu, kvôli ktorej som sa obnažil a vybral som sa k flinte. Lenže zrolované gate na členkoch mi umožnili robiť len malé krôčiky ako tučniakovi a tak som, ako toto zvieratko, pomaly smeroval k flinte. Konečne som bol pri nej, avšak skrehnutie a nečakaná situácia spôsobili, že som milú líšku minul. Miesto sklamania a hnevu som našiel ďalší aspekt poľovačky a síce, že okrem vzrušenia a napätia, môže sa poľovník na poľovačke aj schuti zasmiať...sám na sebe