„Pilino“

Ak si pozriete nejaký film z obdobia 80. rokov z dedinského prostredia, nájdete tam takmer vždy človeka v zelenej poľovníckej uniforme. Taká bola vtedy realita. V tomto nezaostávali ani Dolné Otrokovce, dedina, odkiaľ pochádzam.

Táto úloha u nás prináležala Štefanovi Maršalovi, ktorý mal prezývku „Pilino“. Myslím, že mu tak hovoril asi každý, my deti určite. Bol som škôlkar, keď som ho začal registrovať. Bol to starší pán, ktorý, ako som už spomínal, bol vždy oblečený v slušivej poľovníckej uniforme a na hlave mal klobúk zdobený pierkami z bažanta a sojky. Pod nosom mal vždy elegantne podstrihnutý fúzik. V horúcich letných dňoch ho bolo vídavať oblečeného v golfkách na trakoch a oblečené mal biele tričko s veľkým nápisom: „Zachráňme dropa“. Vtedy to pôsobilo úsmevne, ale už ako dieťa so pochopil, že ten človek sa od ostatných chlapov v dedine líši. Nebolo to len  jeho typickým račkovaním, ale imidžom, ktorý si starostlivo udržiaval. Vždy bol oblečený ako zo škatuľky, nikdy nebol neupravený či špinavý a ak si dobre spomínam, v montérkach som ho nevidel asi vôbec. Okrem jeho poľovníckeho imidžu mal ešte jednu zvláštnosť voči ostatným, rád recitoval. Vraj v mladosti koketoval dokonca s divadelnou kariérou. Je to možné. Raz som ho dokonca pri oslavách SNP (myslím že šlo o 40. výročie) videl a zapamätal som si jednu vetu z depresívnej básničky, ktorá sa týkala myslím bombardovania počas vojny. Tá veta znela:“...kabelka natrhnutá z ktorej sa sype hlina...“. Je tomu už veľa rokov, a ešte si to pamätám ako dnes.  Pán Maršala, ale budem ho volať Pilino (verím, že sa na mňa z neba za to nehnevá) mal aj klasické vlastnosti zapadajúce do miestneho koloritu. Ľúbil si vypiť a v nedeľu veľmi oduševnene a s vysokým nasadením hrával v krčme mariáš. Vídaval som ho, keď som v nedeľu poobede robil „kuriérnu službu“ na linke miestne pohostinstvo a bytovka, kde som vyrastal (bol som kúpiť malinovky a pivo). Vtedy bola krčma zadymená a plná starších pánov, ktorí fajčili „o dušu“, mastili karty, sem tam aj spievali. Pred krčmou stávali mládenci a dorast behal kdesi po okolí. Dnes tento duch v tejto krčme bohužiaľ neprebýva a v krčme sedia zväčša deti.

Prečo spomínam tohto pána? Nosím ho v hlave už niekoľko dní, myslím na neho a spomínam.

Je to aj jeho zásluhou, že som už ako dieťa v okolitej prírode hľadal a aj nachádzal potešenie, uspokojenie, krásu, oddych...Zrejme je to dané už mojím rodokmeňom, kde podobnými danosťami disponoval môj dedko (mamin otec). Dieťa hľadá vzory, to vie každý. Ak má niekto v detstve zlé vzory, môže skĺznuť na zlé cesty a opačne. Ja si ešte aj dnes veľmi všímam ľudí, čo hovoria, čo si obliekajú, ako sa správajú, aké majú postoje a ako dieťa som bol taký „sledovač“ a Pilino bol môj objekt. Všímal som si čo tento človek robí. Okrem štýlového oblečenia chodil často na prechádzky po okolitej prírode a vždy u robila spoločnosť jeho manželka, ktorú som volal teta školníčka (robila školníčku v škôlke). Vždy sa spolu držali. Často mával v druhej ruke paličku, ktoré bola vyrezávaná, zdobená...Bolo ho vídavať aj na našej Pažiti, keď boli dozreté čerešne a ľudia často z takýchto stromov odlamovali konáre a čerešne tak jedli cestou. Neťažilo sa mu doma vyrobiť tabuľu s nápisom: “Lámanie snetov sa trestá pokutou“. Tu som začal v sebe riešiť, že prečo keď je oblečený ako poľovník, prečo má na pleci pušku len výnimočne? Neskôr som zistil, že bol aj ochranca prírody. Neskôr som ho spoločne s kamarátom z detstva oslovil, či by sme s ním nemohli chodiť do prírody a on nás neodmietol. Bol som pyšný, keď nám neskôr vystavil preukazy „Mladých ochrancov prírody a krajiny“. Pilino nosil pušku len výnimočne a veľa toho v živote nenalovil. Nepamätám si, že by som u neho na stene videl srnčie parožky. Myslím, že tam mal jedného vypreparovaného bažanta.

Vtedy som bol prírodou tak očarený, že žiadosť o prijatie na Strednú lesnícku školu v Liptovskom Hrádku bola logickým vyústením mojich postojov. Na prijímačky som bol pripravený perfektne, vôbec som nemal strach a veril som v úspech. Nič iné som si nepripúšťal. Na prijímačky sme prišli s otcom a maminou sestrou. Po príchode do školy som myslel, že som v nebi. Všade zelené lesnícke uniformy, trofeje, makety krmelcov  posedov. Veľmi som sa tešil, ako tam zapadnem. Matematiku a slovenčinu som mal spravené ako prvý, úlohy mi prišli až smiešne a bol som si istý, že prijatie je formalitou. Nejako mi nedocvaklo, že väčšina detí tam bola v sprievode otcov v lesníckych uniformách L. A naozaj, po krátkom čase prišiel domov list, že pre nedostatok miesta ma neprijímajú. Zrútil sa mi svet a ušiel som z domu do najbližšieho lesíka, kde som si sadol na peň a „solil“ zem. Vtedy som sa zaťal a povedal som si, že do lesa už nevkročím a urazený a sklamaný som sa prestal prírode a poľovníctvu venovať - presedlal som na futbal. Vydržal som to až do konca vysokej školy. Vtedy som pred štátnicami začal chodiť relaxovať do lesa a tam som pochopil, že túto preddispozíciu nemožno potlačiť a tak som si po vojne urobil poľovnícky lístok a stal som sa poľovníkom. Pamätám si, ako som sa raz dopoludnia vracal z poľovačky a vtedy som stretol Pilina s manželkou, ako opúšťajú dedinu a idú na autobus mimo obce, ako to my voláme „Na zastávku“. Vtedy sme sa na moste zastavili a Pilino povedal: “Tak čo Erik, tak si predsa poľovníkom?“ a usmial sa. Evidentne sa potešil, lebo vedel, ako som bol v detstve sklamaný neprijatím na lesnícku školu. Ešte sa spýtal: „Bou si kuknút venku?“...odpovedal som: “No...bou“. A rozlúčili sme sa.

V ten deň som bol s Vierkou v kine Úsmev v Hlohovci. Počas filmu som si na neho náhle spomenul, ani neviem prečo.

Neskôr som zistil, že niekedy v tom čase sa stalo veľké nešťastie. Pilino po návrate domov vystúpil z autobusu a na hlavej ceste ho zrazilo auto a na mieste bol mŕtvy.

Uvedomil som si, že som bol posledný človek, ktorý ho vyprevádzal z dediny a ktorý mu spôsobil úsmev na tvári tým, že som sa stal poľovníkom.

Tento človek mi ukázal, že prírodu možno milovať nie len takú tatranskú či alpskú, ale aj tú našu, ktorú máme okolo seba a v ktorej žijeme. Naučil ma, že výstrel v prírode nie je nutným predpokladom poľovníckeho zážitku....Ja to s pribúdajúcim vekom vnímam stále viac a viac. Ďakujem Vám pán Maršala, Štefan, Pišta, Pilino...        

 Ing. Erik Tiefenbacher