Boli sme zavolaní merať plochy na lesnom celku Vígľaš. Bolo to v asi tretí deň našich meraní. Plocha podľa GPS padla do hustej, približne 50 ročnej smrečiny. Keď sme po asi hodinke mali všetko hotové, spustil sa dážď. Dvaja kolegovia a ja sme debatovali čo ďalej, navliekali pršiplášte, skrývali papiere. Keď tu zrazu udrel blesk do 15 metrov od nás. Bol to hrubý pás svetla priamo do zeme. Rana ako z dela. Chlapi padli na zem, ja som odskočil dozadu. Chvíľu sme sa na seba pozerali, prekvapení i vydesení. V momente udretia blesku som cítil, ako mi vbehla energia do nohy, asi po koleno. Tak sme sa rýchlo zbalili a uháňali preč. Bolo však treba prejsť cez hrebeň k autu. Museli sme ísť cez les a tak keď blesky trieskali ďalej, vždy som sa ukrutne zľakol, zastavil a čakal. Trafí ma alebo nie? Najhoršie to mal môj kolega, ktorý niesol kovové pracovné pomôcky. Nemohli sme ich nechať v lese. Nakoniec sme šťastne preliezli hrebeň. Účinok blesku trval asi do večera. Bolo to mravenčenie, u mňa len v nohe. Takto nejako vyzerá, keď do človeka udrie blesk. Samozrejme, musí to byť veľmi nebezpečné ak udrie napr. 5 a menej metrov od človeka. Zrejme smrteľná rana. Odvtedy, ak sa zablysne, čakám na úder. V lepšom prípade si len vydýchnem, no ja už bleskom neverím. Lesu zdar!