Ruja bola v plnom prúde, doliny sa aj cez deň ozývali trúbením roztúžených jeleňov. Mám už dva týždne povolenku na lov jeleňa IV.VT v úseku Potoky. Je to pekná časť nášho revíru, známa dobrými rujoviskami aj silnými jeleňmi. Našťastie ešte v lete dal kolega  vyčistiť obvodový chodník, ktorý vedie od Čela cez Potoky až po Fačkovské sedlo.  

                                                  Mám za sebou už pár vychádzok, ale zatiaľ som nestrieľal, na starého jeleňa som ešte neprišiel. Jeden deň som pozval kolegu lesníka Jana, pozrieť sa k nám, lebo u nich to majú s rujou slabšie. Tak to vám porozprávam zážitok. Najprv sme prešli chodníkom na pravej strane Potokov k prvému rujovisku. Ručalo tam asi päť jeleňov. Jano bol s ďalekohľadom predo mnou pár metrov, keď sme počuli veľký lomoz smerujúci k nám. Ostali sme ticho stáť a z kopca sa prirútil starší jeleň dvanástorák. Vo vysokej smrekovej hore zastavil od nás asi 50 metrov a pozeral smerom k nám. To už som mal pušku v ruke a pozerám cez puškohľad. No jeleňa zakrývali dva hrubé smreky, videl som mu iba zadok. Jano ho z predu videl celého, tak mi šepká: " Strieľaj!" Jeleň stojí na mieste ako prikovaný už pár minút a mne puška oťažieva. Vydržal som ešte chvíľu, ale keď sa nehýbal, urobil som krok dozadu, aby som mu videl komoru. V tom momente jeleň zabral na mieste, otočil sa a s veľkým rachotom sa mi stratil za kopcom. odkiaľ prišiel. " Do riti", boli moje prvé slová, ale nič sa nedá robiť. Spackal som to, alebo jeleň mal šťastie.

Pokračujeme ďalej chodníkom, vietor máme stále dobrý. Prídeme postupne na ďalšie tri jelene, ale mladšie, tak ich chvíľu pozorujeme ako sa pred nami ručiaci predvádzajú. Po hodine sme prišli konečne na staršieho jeleňa. Neručal, tak sme ho zbadali dosť neskoro, ako už odchádza smerom od nás. Stále bol otočený zadkom. Aj som sa díval naň cez puškohľad, či sa náhodou neotočí bokom, ale pokračoval ďalej. V ten deň sme mali ešte ďalšie jelene, dokopy ich bolo deväť. Zážitok pre mňa a najmä pre Jana úžasný.

Na druhý deň 28.septembra 1991 bolo v kalendári Václava. Mal by to byť u nás vrchol jelenej ruje. Môj starší kolega lesník a poľovník prehlásil, že vtedy strelí každý. Bodaj by mal pravdu. Už na obed sme sa vyviezli motorkou až na Fačkovské sedlo a odtiaľ chodníkom pochôdzkou smerom na Jasenčie. Za pol hodiny nás zastavilo ručanie troch jeleňov. Rozhodli sme sa pre najhrubší hlas, asi 200 metrov od nás. Lenže medzi nami bola lúka, cez ktorú sme museli prejsť. Vymyslel som spôsob, ako pri poľovačke na hlucháňa. Keď jeleň zaručal, krátkymi prískokmi sme sa dostali skoro až na okraj bukovej hory. No potom nás pristavili jelenice, ktoré išli prvé a niečo sa im nezdalo. Vietor sme mali dobrý, tak som už v sede čakal s odistenou puškou na pokyn Jana, ktorý mal ďalekohľad. Keď jeleň znova zaručal, už som ho tiež zbadal. V puškohľade som ani nemal čas zrátať výsady, iba som podľa postavy a hrubého krku zistil, že je starší. Jano mi pošepkal: "Keď príde na linku, strieľaj!" Lenže desať metrov od linky jeleň v hore zastal a spolu s jelenicami sa pozerali našim smerom. To som už nečakal a na vzdialenosť asi 50 metrov som vystrelil. Jeleňom šklblo a zhrbený pomalým krokom odchádzal. Jelenice chvíľu nechápavo pozerali za ním, a potom sa stratili v hore, ani neviem, koľko ich bolo. Rýchlo som prebil, ale jeleň mi zašiel za malý hŕbik, kde som ho už nevidel. Naraz sme ho počuli padúť a začal chrčať. Chvíľu sme počkali, a keď ostalo ticho, pomaly s odistenou puškou sme sa vybrali za ním.

Ležal vo vysokej tráve s dozadu vyvrátenou hlavou. Videli sme iba očníky. Chytili sme parožie, zdvihli z trávy a začali nahlas počítať výsady. Na ľavej strane ich bolo deväť, na pravej tiež deväť, pravidelný osemnástorák. Až teraz ma obliala horúčka z úspešného lovu. Jano, ako správny doprovod a sprievodca, dal jeleňovi posledný hryz, mne zálomok a zagratuloval mi. Tak túto chvíľu si chcem ešte užiť. Zapálime si marsky, sedíme pri jeleňovi a pozeráme na jeho krásne parožie. Jeden pred druhým hovoríme a posledných minútach, ktoré sme teraz spolu prežili.

Ale je čas jeleňa vyvrhnúť a dostať ho nejako ku ceste. Terén sme poznali, vedeli sme čo nás čaká. Ťahať ho nadol do Potokov po kamenistom jarku asi 500 metrov neprichádzalo do úvahy. Bol by celý zodratý a dvaja by sme mali čo robiť do večera. Ale vytiahnuť ho hore svahom asi 200 metrov bolo ešte horšie. Jediná možnosť je ísť do Fačkova pre nejakú pomoc. Tak Jano sa vrátil ku motorke a odišiel. Ja hodinku sedím pri jeleňovi a rozmýšľam, už neviem koľkýkrát, ako to všetko prebehlo. Naraz v diaľke počujem známy zvuk LKT a za chvíľu je traktor nado mnou aj s usmiatym Janom a vodičom Jožom.

"Dobre som to vymyslel, že?" vyškiera sa Jano. " Janíčko výborne, dnes ti to páli", odpovedám. Jožo zišiel s LKT pokiaľ sa dalo, vytiahli sme lano a založili na jeleňa. Pomaly si ho priťahoval k traktoru a priviazal k nakladacej rampe. Jeleňa sme doviezli až k poľovníckej chate a zavesili na háky. Zapísal som úlovok do knihy a teraz hurá do Fačkova. Jožo odstavil doma traktor, ja som nechal u neho pušku, ktorú zamkol do komory a poďme všetci traja do krčmy.

A to už podrobnejšie nejdem opisovať, ale stálo to za to. Domov som prišiel až po tme, ale keď žena zbadala vysmiatého poľovníka s hlavou krásneho jeleňa, hneď vedela, že hnevať sa nepatrí. Tak mi tiež zagratulovala, urobila výbornú kávu a spolu sme si ešte štrngli.

Na záver pár čísiel. Strieľal som popoludní o pol štvrtej, guľovnicou ZKK-600, ráž 7x64, strelivo SB SPCE 11,2g. Je to pravidelný osemnástorák, vážil 159 kg, vek 12 rokov a mal 184 bodov. Je to môj najkrajší jeleň.