V našom poľovníckom združení sa srnčia zver vyskytovala len ojedinele, prevažovala jelenia zver. Ročne sme lovili iba 2-4 kusy. Prvú povolenku na srnca II.VT som dostal až po siedmych rokoch poľovania, keď som mal už ulovenú holú vysokú, jelene a diviača. Začal som obzerať srnca skoro po všetkých fačkovských lúkach, ale zatiaľ vždy vyhrával srnec.                                           17.júla 1985 som sa na chate znova zapisoval do knihy. Kamarát  Vlado, keď videl ako rozmýšľam kde mám ísť, mi povedal že vie o srncovi, ale ďaleko až na hranici od Čičmian a Sádečného. Veril som mu, lebo celý náš revír má dobre prechodený a vie, kde sa aká zver zdržuje. Dohodli sme sa na najbližšiu sobotu.Už popoludní prišiel pre mňa na motorke. Zastavili sme sa vo Fačkove na poľovníckej chate a zapísali sa do knihy. Prešli sme Komatnú a motorku sme odstavili na konci doliny. Serpentínovým chodníkom sme vyrazili smerom k hrebeňu. Po hodine chôdze sme natrafili na ležiaceho srnca šestoráka, ako si spokojne prežúva v tráve pod tieňom starého buka. Dlho sme si ho obzerali a čakali, kedy sa postaví, aby sme mohli zhodnotiť aj jeho postavu a odhadnúť vek. Keďže si ďalej velebil v tráve, Vlado zapískal. V sekunde bol hore a vdruhej už ho nebolo. Len pár skokov a bäkajúc nám zmizol z dohľadu. Aj tak bol starší, nevadí, ideme ďalej.                                  Na hrebeň sme sa dostali okolo 19-tej hodiny. Pred nami bola veľká asi päť hektárová lúka, v strede ktorej bol vyvýšený skalnatý kopček. Miesto ideálne na čakanú, ale tráva je dosť vysoká, srncovi asi po chrbát. Bol som tam prvý krát, tak pozerám, kde si sadnem, aby som videl polovicu lúky. Vlado si našiel miesto asi 20 metrov odo mňa a mal pred sebou druhú polovicu lúky.     Asi po hodine čakania som v diaľke  zbadal červený fľak, ktorý sa vynoril z hory. V ďalekohľade som videl, že je to srnec. Pasúc sa krajom hory sa približoval ku mne. Keď bol asi na 150 metrov, už som videl, že je to 3-4 ročný srnec s krátkymi výsadami, teda vhodný na odstrel. Ďalekohľad som už odložil a vsede si hľadám vhodnú pozíciu na úspešnú streľbu. Srnec sa pomaly približoval, keď zastal tak iba na sekundu, ale stále bol na šikmo. Odistil som, dal napináčik a cez puškohľad pozerám, či náhodou nezastaví. Keď bol asi na 100 metrov Diana aj s Hubertom sa nadomnou zľutovali. Srnec chcel uhryznúť z bukového konára na okraji hory kde bola redšia tráva, tak sa krásne natočil na široko. To som už neváhal, hrot T-ečka som ustálil na komore a stlačil spúšť. Ozvala sa rana ako z dela a srnec zmizol. Vôbec som nezaregistroval ako značil, proste zmizol. Beriem ďalekohľad a pozerám, srnca nikde, už som mal obavy či neskočil do hory.                                        V tej chvíli dobehol Vlado, že čo som strieľal. Vravím, že na srnca, ale neviem ho v tej tráve nájsť. Ani sme nečakali, lebo sa pomaly začalo stmievať a ideme spolu na nástrel. Hľadali sme okolie aj v hore vyše pol hodiny, ale srnca sme nenašli. Vlado si už myslel, že som ho netrafil. Tak ma napadla jedna spásonosná vec. Vlada som nechal tam a ja som sa vrátil na miesto, odkiaľ som strieľal. Vybral som záver, cez puškohľad pozerám miesto nástrelu a hľadám ten buček, z ktorého naposledy ohrýzal lístie. Je ich tam takých viac, ale nakoniec sa mi jeden zdal povedomý, tak navigujem k nemu Vlada. Keď došiel na miesto kde som mu kázal, naraz zakričal: "Tu je!" Pane Bože, ako som bol rád, skoro behom sa vraciam na nástrel a konečne v tráve vidím môjho prvého uloveného srnca. Ležal na ľavom boku, ja som strieľal z pravej strany. Preto som vlastne nezbadal žiadne značenie, proste srnca po rane hneď hodilo na zem - ostal v ohni. Dostal som zálomok aj gratuláciu a chcem chvíľu posedieť a rozjímať o krásnom zážitku. Ale v hore sa už začalo stmievať, baterku som mal iba ja, tak sme ho rýchlo vyvrhli.                           Pred nami bola ešte cesta naspäť po chodníku, ktorá trvala asi dve hodiny. A vtedy Vlado navrhol, že pôjdeme skratkou cez hory, čo nebol najlepší nápad. Srnca som najprv niesol na pleci, no po hodine mi oťažel, tak som ho ťahal za sebou. S jednou baterkou, ktorú mal vpredu Vlado som sa aj obával, že po tme kdesi zakopnem a spadnem aj s puškou. I keď vravel, že to tam pozná, po ďalšej hodine sme sa dostali do smrekovej mladiny, ktorá sa mu nezdala. Tak sme chvíľu oddychovali  a ľutovali, že sme nešli chodníkom.                    Zrazu sme počuli, ako pár metrov nad nami niečo chodí. Vlado tam zasvietil a my sme zbadali svietiace oči medveďa. Pravdepodobne prekrižoval našu stopu s vlečúcim srncom, tak išiel po nej. V momente sme mali pušky v ruke a pozerali smerom k medveďovi. Ten našťastie asi zbadal, že nepochodí, tak mrmľajúc sa začal vzďaľovať. Cítil som, ako mi pot tečie dolu chrbtom a zdá sa mi, že aj Vladovi. Už sme nečakali a zrýchleným tempom sa pustili nadol.  Konečne sme sa dostali do vysokej hory a zorientovali sa, kde sme. Vtedy mi prišlo na um, že starí Čičmanci vedeli povedať: "Komatná má 99 doliniek, dá sa tam zablúdiť". My sme sa našťastie po tme pomýlili iba o jednu a prišli k motorke. Potom to už išlo dobre. Srnca sme so zviazanými nohami dali na riaditka a zastavili sme sa až na chate, kde som úlovok zapísal do knihy.        Domov som prišiel skoro pred pol nocou, žena čakala na mňa, lebo nemohla zaspať. Keď videla ako vypadám, len zalomila rukami. Na tvári poškriabaný od konárov, oblečenie od krvi zo srnca, no proste na zaplakanie. Ale aspoň mám pekný zážitok z poľovačky na môjho prvého srnca.