Nasledujúca poviedka je jedna z mnohých, ktoré vyrozprávam v svojich knižne vydaných spomienkach. Dúfam, že sa vám bude aj táto dobre čítať!

Privábený srnec .

Nasledujúci príbeh naväzuje na lokalitu, ktorú opisujem v predchádzajúcej poviedke, ale odvíja sa o niekoľko týždňov skôr.

Srnčia ruja vrcholí, a tak sa vyberiem i ja šťastie probovať. Podvečer sa pri hospodárovi zastavím dáke slovo stratiť a čo-to vyzvedieť.

„Teraz nie je problém srnca streliť! Srny naháňajú. Dva-trikrát pískneš a môžeš strieľať,“ tvrdí.

„Večer pôjdeš von?“ vyzvedám.

„Kdeže, roboty mám vyše hlavy. Tomáš je v škole a kým ešte psov nachovám. Napíš ma do knihy

pod Čereš! Vybehnem si sadnúť na hodinku. Kľúče od chaty chceš?“opýta sa.

„Hej-hej. Prenocujem a ráno sa tiež niekde vytiahnem. Dnes idem za Paľa. Na jamu určite nejaký

vyjde,“ informujem.

„Sú tam dve výradové jednotky. Vystreľ niektorého!“ radí.

„Tohto roku by som aj niečo staršie. Nejakú trojku.“

„Jój, s tým ti neporadím. Starigáne sú veľmi opatrné, ale na vábenie obyčajne priskočia.“

„Ak niečo ulovím, prinesiem ukázať.“

„Dobre. Lovu zdar!“ popraje.

Do džípu nasadnem, náhliac sa veci do chaty vyložiť i čo-to prehryznúť. Ručičky hodiniek sa k

šiestej priblížia, nuž sa poberiem pred krčmu kamarátov pri kávičke vyčkať. Nik však nepríde.

Usadím sa na miesto, kde pred dvoma rokmi synovec svojho prvého srnca strelil. Slnko tvár pomaly

k obzoru kloní, ale po srncoch ani nechyrovať, iba-čo komáre piskľavým „bźźź“ letný podvečer

znepríjemňujú.

„Dnes nemám šťastie,“ zahundrem a poberiem sa do chaty. Budík v telefóne na pól-piatu nastavím

a už odfukujem ako Štiavnická Anča. Prenikavý zvuk ma včasne zrána k životu preberie. Rozospatý

44

sa z postele sklátim, pretierajúc si hánkami škamrami zalepené viečka. Pomaly sa vystrojím i

raňajší života-budič zo šálky vychlípem. Dvere chaty uzamknem a hybáj krížom cez kopec do

susednej doliny. Auto pod tŕním odstavím, ťahajúc sa opatrnou chôdzou vyšliapaným chodníkom. Z

ruksaka stoličku-trojnožku vytiahnem, usádzajúc sa pod skupinku košatých hlohov. Pohľadom v

protisvahu na červenom fľaku spočiniem, prikladajúc si pozorovací ďalekohľad k očiam.

„Í-í bisťu! To je srnec,“ preblysne mi mysľou. Drobné lístočky tŕňa ohrýza a kedy-tedy pohľad do

doliny upriami. V lúčoch vychádzajúceho slnka priam žiari. Rosou zmáčané parôžky má úplne

čierne. Tmavá farba ich poriadne hrubými urobí.

„Krásny šestorák! Nemá viac ako štyri roky. Ak požije ešte dva roky, bude medailový,“ hútam.

Z náprsného vrecka vábničku vyberiem a trikrát v krátkych intervaloch zapískam. Opisovaný srnec

už dávno v hore šľak tratí, keď sa predo mnou mladý vidláčik s prvým parožím objaví.

„Teba nestrelím. Škoda ťa!“ uvedomím si. Prešmykne sa dvadsať-tridsať krokov predo mnou. Čas

sa vlečie. V neďalekej chrapači jemné šuchnutie začujem. Spozorniem a pohľad tým smerom

upriamim. Kde-tu sa i bodliak pohne, značiac pohyb zakrádajúceho sa. Odrazu ho zbačím. Srnec

stojí nebojácne, nasávajúc nozdrami pachy z okolia. Šedivá hlava a hrubý krk v rovine s trupom

signalizujú starého „pána.“ Srdce sa mi prudko rozbúcha, cítiac tep až kdesi v hrdle. Opatrne!

Veľmi pomaly pozorovací ďalekohľad k očiam priložím, šacujúc mu parôžky na hlave. Krátke

výsady na hrubých kmeňoch so širokými ružicami presvedčenie utvrdia. Dva-tri kroky spraví a

celkom ako socha zmeravie. Na potvoru mu osamele stojaci bodliak lopatku prekrýva.

„Počkám! Krok urobí a vystrelím,“ v hlave myšlienka skrsne.

Sekundy čakania sa sťa hodina zdajú. Zrak sa kalí i ruky chvejú, bičujúc adrenalín na hranicu

únosnosti. Konečne! Pohne sa. Výstrel siestu raňajšieho ticha preruší. Srnec vysokým skokom zásah

na komoru naznačí, odskakujúc pätnásť-dvadsať krovov z nástrelu. Na chvíľu zastane. Potom sa

prekoprcne. Cigaretku vyfajčím, vychutnávajúc si pôžitok z postriežky. Náležitosti prináležiace

ulovenej zveri vykonám a už sa náhlim k Ciášovi s úlovkom pochváliť. Džípom do dvora zájdem,

volajúc do domu otvorenými dvermi:

„Miňo, vstávaj! Hybáj pozrieť srnca!“

Horko-ťažko sa z postele sterigá a zívajúc rozospato riekne:

„Ty nemáš spania? No, ukáž, čo si vyparatil!“ Kufor na aute otvorím, pýšiac sa úlovkom.

„Slušný. Lovu zdar! Poď dnu! Pri káve všetko vyrozprávaš!“ pozve.

A-tu sa končí príbeh srnca, ktorého sa mi podarí oklamať v čase lásky. Ďakujem Diane za

prekrásny úlovok. Vám, dúfam, za pôsobivý zážitok.