Poľovnícke šťastie a poľovníkovo šťastie

Poľovník potrebuje pre „poľovnícky zdar“ aj poľovnícke šťastie. Bonusom je, ak ho pri tom postretne aj „poľovníkovo šťastie“.  O tom je tento príbeh:

Je horúce leto 2011. Jozef a ja od hospodára Jara dostávame za úlohu odloviť ešte jedného srnca 1. vekovej triedy, vyložene výradového, najlepšie gombičkára. Viem o jednom takom, parožky má nízke, len niekoľko centimetrové a vekovo zapadá do hospodárovej požiadavky. Čistý výrad. Už dva krát som ho videl, raz z posedu a raz zo skladacej stoličky, vždy vyšiel v rovnakom čase, ale vždy pri inom posede. Povolenie k odstrelu som vtedy však nemal a tak môj kontakt s ním mal iba „obzerací“ charakter.

Večer si s Jozefom dohadujeme, kedy sa stretneme a ja som ráno presný, rovnako ako Jozef.   Čaká na mňa pred domom v „plnej poľnej“. Po nasadnutí do auta mu navrhujem ísť na posedy poblíž lokality „Budín“, presnejšie na „Letisko“ (bývalá plocha kedysi vyčlenená pre lietadlo tzv. čmeliaka). Jozef, ktorý je staviteľsky mimoriadne aktívny, v tejto lokalite postavil jeden kazateľnicový a dva sedačkové posedy. Navrhujem mu, aby si šiel sadnúť na ten pohodlnejší, kazateľnicový, nakoľko je vysoký predpoklad, že srnec vyjde jemu. Šanca sa črtala aj mne, a preto som si vybral sedačkový posed opodiaľ, z inej strany Letiska. Sadáme si ešte za tmy. Rozvidnieva sa a to je čas, kedy by sa mal v ďateline objaviť náš srnec, ktorý ako hovorí náš kolega Vilo zvaný aj Tutino, dostal „časenku“. Zvláštne, srnca som predtým videl práve v tomto čase. V lokalite, kde sme boli zapísaní v knihe revíru je ešte jeden sedačkový posed, je to na konci Letiska, na agátovej medzi s výhľadom na dolinu – oproti Pihorňovmu háju. Jozefovi  posielam sms, že sa presúvam na spomenutý posed, hoci viem, že z posedu ma bude vidieť. Krok po kroku kopírujem medzu a v diaľke vidím, ako sa práve v doline medzi spomenutou sedačkou a Pihorňovým hájom pasie kus srnčieho, hoci mu nevidno celé telo, oranžová farba jeho krku výrazne kontrastuje so zeleným porastom. Hovorím si: „Ak budem mať šťastie, bude to on“. Pomaly, trpezlivo krok po kroku idem bližšie k nemu, sem tam zastavím a ďalekohľadom sa snažím zistiť, čo má medzi ušami. Áno, je to on! Len ako sa k nemu dostať...Srnec sa pasie, sem tam zdvihne hlavu a obzerá si terén. Keď sa pozerá mojim smerom, stáva sa zo mňa socha. Uľaví sa mi, keď sa začne opäť pásť. Moja vzdialenosť k posedu je väčšia ako je vzdialenosť posedu k srncovi, ktorá je strelecky optimálna, odhadujem ju na asi 100 metrov. Mne však zostáva ešte hodný kus  cesty k posedu pričom rátam s veľkou dávkou poľovníckeho šťastia. Pokračujem teda pomaličky a trpezlivo, sem tam skameniem...Iba dúfam, že cestou nestretnem v spomínanej medzi nejakú srnu či iného srnca , ktorí naše stretnutie budú hlasito komentovať bäkaním. Ako zázrakom sa mi darí dostať pod posed. Srnec sa stále pasie v ďateline, ktorá je podstatne vyššia, ako je tráva na letisku. Netrúfam si vyliezť na posed, aby som to v poslednej fáze „plíženia“ nepokazil. Rozhodujem sa okamžite, budem strieľať zo zeme a ako oporu použijem rebrík posedu. Srncovi trčí z vysokej orosenej ďateliny iba hlava a krk, vzdialenosť je asi 100 metrov. Guľobrok som mal čerstvo nastrelený s novým strelivom RWS a preto si trúfam. Opieram sa  teda o rebrík posedu a čakám, kým sa srnec natočí bokom. Konečne...veľmi dôsledne sa snažím zamieriť na malý terč, ktorý mi poskytuje jeho krk, lebo viem, že ho buď trafím, alebo miniem. Musím mať aj šťastie. Jemne sa dotýkam spúšte, môj guľobrok vie, čo musí urobiť...vyslať projektil na miesto, ktoré si vybralo moje pravé oko. Po výstrele srnec mizne v ďateline...mám šťastie! Jozef po chvíli prichádza a nachádza ma, ako križujem ďatelinu v doline...bez srnca. „Ná, de ho máš?“ Odpovedám už mierne nervózne: „Šak tu, v doline! Nezapamatal som si presne místo, kde padol a teraz sa z toho nevím vysomárit!“ ...odpovedám mu v našom nárečí, ktoré je identické s nárečím, ktorým sa hovorí v Radošinskom naivnom divadle (od Radošiny sme pár kilometrov). Na Jozefovi si vážim jeho pragmatickosť a kľud pri riešení situácií, hoci o ňom nemožno povedať, že by bol kluďas, tým rozhodne nie je. „Odkál ti vyšou?“ pýta sa Jozef. „Z medze!“ odpovedám nervózne. Jozef sa pomaly odoberá k medzi, kopíruje ju a zrazu v pravom uhle odbočí a ide po ďateline smerom k doline (šiel po stope, ktorú zanechal srnec a to zrazením rosy na ďateline). Zrazu zastaví a  uprene sa pozerá na zem. „Šak tu je!“. Moja nervozita sa stráca odoznením poslednej hlásky tejto krátkej vety. Mám šťastie. Srncovi vzdávam úctu, Jozef ulamuje na agáte vetvičky, jednu dáva srncovi ako posledný hryz, jednu dáva na ranu a jednu, namočenú vo farbe mi podáva a zároveň blahoželá. Som šťastný. Túto radostnú udalosť oznamujeme hospodárovi Jarovi, ktorý chce srnca samozrejme vidieť a tak naše kroky smerujú na jeho chalupu. Jaro skontroluje správnosť odstrelu a jeho spokojnosť je sprevádzaná malým úsmevom.

Uvedomujem si, že som mal šťastie pri „plížení“, pri streľbe a aj pri dohľadávke....bolo to poľovnícke šťastie.

S týmto pocitom na druhý deň odchádzame spolu s manželkou Vierkou na krátky, niekoľkodňový pobyt do Prahy. Z „romantických“ dôvodov si vyberáme spôsob cestovania a to rýchlik „Pendolino“. Odchod z Bratislavy má krátko po šiestej a my si spolu sadáme oproti sebe. Po opustení stanice z okna sledujem prírodu, polia s posedmi na medziach a som zasa v poľovníckom svete. Precitám, keď ma Vierka chytí za ruku a ospalá mi hovorí: “...idem si pospať“. Pozerám sa teda na ňu a ona ešte niekoľko krát zamihá svojimi mihalnicami na jej krásnych modrých očiach a ja si uvedomujem, že včera som mal poľovnícke šťastie, ale zároveň mám aj iné šťastie, šťastie, že mám ženu, ktorá ma v poľovníctve podporuje a zároveň fandí. Toto je zasa poľovníkovo šťastie a ja som zaň veľmi vďačný...

Ing. Erik Tiefenbacher