Enem u nás na Záhorí...?

Enem u nás na Záhorí je taký vjetr, jaký je, ked olíže chrpty Karpat.
Enem u nás na Záhorí je taký písek, jaký je, krema Sahare.
Enem u nás na Záhorí je vidzet do Vídňa, pravda krema Prešporka, ale aj z teho je kus na Záhorí...
Je zaujímavé sledovať náhody, ktoré nám život a poľovačka prinášajú. Sú tomu hádam tri roky, čo prišiel kamarát zo združenia nahnevaný sám na seba. Išlo to z neho pomaly ako z chlpatej deky, než povedal, čo mu ťaží dušu. Ako starý „liščák“ mojej krvnej skupiny zasadol v to zimné ráno na posed, aby sa pozrel na kožúšky hrdzavých kmotričiek. Jedna sa aj ukázala, po „pozdrave“ z guľovnice značila zásah, ale sa vzchopila a než stačil prebiť, bola preč. Zišiel z posedu na nástrel, na ktorom našiel niekoľko predných zubov a úlomky kosti zo sánky. Následná dohľadávka i napriek tomu, že to bolo na snehu a so psom bola neúspešná. Líška bola nenávratne preč. Mrzelo ho, že spôsobil i keď „škodnej“ zveri bolesť a útrapy. Tým sa ale príbeh nekončí.
Začiatkom decembra toho istého roku sme prepoľovávali Háj a na konci pohonu sa mi podarilo uloviť pekného lišiaka. „ Pjekný.“ „Kúšček od medajle.“ Krátko na to za lišiakom vybehla líška, ktorú ulovil kolega. Ohliadkou ulovenej líšky sme zistili, že jej chýba predná časť sánky. Poranenie bolo pekne vyhojené. Nepochybovali sme s kamarátom, že išlo o dohľadávanú líšku z minulej zimy.
Aj druhá náhoda je od nás „ze Záhorá.“ Hlavný aktér ten istý. V blízkosti miesta, kde sa odohral prvý príbeh sme „tlačili“ kukuricu, lebo tam diviaky robili škody. Kamarátovi z predošlého príbehu prebiehal lanštiak, na ktorého vystrelil jednotnou strelou. Na nástrele sme našli farbu, kus dosť intenzívne farbil, ale farba sa postupne strácala. Prešli sme asi kilometer, lanštiak zaľahol v palachu. Psy vydurili diviaka, ale sa mi ho podarilo chybiť a diviak bez problémov unikal. Z toho sme usúdili, že mohlo ísť o hladký priestrel svalstva asi na ľavej prednej nohe. Po ďalšom kilometri dohľadávania sme dohľadávku zanechali.
Asi po dvoch týždňoch sme poľovali v „Lagúnach“asi dva kilometre od miesta, kde sme predtým dohľadávali diviaka. Pes narazil na diviaka zaľahnutého v palachu, ktorého intenzívne hlásil. Diviak o chvíľu vybehol, „prevalcoval“ kamarátovho syna, ktorý bol s nami ako honec a unikal za líniu honcov. Kamarátovi sa pohotovo podarilo diviaka uloviť. Keď išiel diviaka vyvrhnúť, tak zistil, že na ľavej prednej nohe zo zadnej strany mal priestrel, ktorý sa pekne hojil. Nepochybne išlo o diviaka postreleného na predchádzajúcej poľovačke.
Čo na záver? Aj tieto malé príbehy potvrdzujú slová z úvodu, že poľovačka tak, ako náš život každodenný prináša zhody okolností a náhody, ktoré sa ale nestávajú „enem u nás na Záhorí.“