Vnútorný hlas

V živote sa spravidla riadim rozumom, ale niekedy však vypočujem aj hlas v mojom  vnútri...

Tak tomu bol aj v tomto príbehu. Spolu s Jozefom sme dostali obaja termínované povolenky na srnca.  Kto ho prvý strelí, druhému povolenka prepadne. Keďže si medzi sebou navzájom doprajeme, nepredbiehame sa a nechodíme poľovať každý v inom čase, ale spolu. Tak tomu bolo aj teraz. Po zápise do knihy revíru sme sa obaja zapísali do jednej lokality nesúcej pomenovanie: „Za Lacenom“. Je to v podstate zvlnený poľný terén, ktorým sa tiahne agátová medza, na ktorej sú dva posedy. Povedľa je piesková baňa s malou agačinkou. Jozefovi som odporučil posed v zadnej časti medze, kde som mal vedomosť o jednom vhodnom srncovi, ja som zabral miesto na posede v prednej časti medze. Už od samého začiatku sa mi tam nechcelo ísť, nemal som z toho dobrý pocit a keď som si už zasadol na posed a rozvidnelo sa, počúvol som svoj vnútorný hlas, ktorý ma posielal do inej lokality a síce na miesto, kde sme s Jozefom prednedávnom brigádovali. Jednalo sa o lokalitu tvorenú dvomi protiľahlými  travinami, medzi ktorými je úzke pole a na konci agátový lesík v tvare „Y“. Na jednej z travín sme nainštalovali prenosný posed (už 2 krát nám ho ukradli), ktorý sme opreli o mladú čerešňu. Terén na ktorý je z posedu výhľad je však dosť komplikovaný najmä tým, že je posiaty rôznymi kríkmi – trnkovými a šípkovými, miesto si tu našli aj jablone – plánky, čerešne a navyše riedka tráva vysoká až po pás. Jozef si sadol na posed a odtiaľ ma dirigoval, čo treba v teréne upraviť, na čo mi zveril jednu z jeho mačiet, ktorých počet si netrúfam presne odhadnúť, má ich totiž dosť. Najviac som venoval pozornosť jednému miestu, kde bol trnkový ker. Pri práci som Jozefovi hovoril: “Keby som bol výradový  srnec, tak sa postavím  rovno k tomuto kríku o šiestej ráno“. Keďže ma tam vnútorný hlas posielal, skúsil som ho poslúchnuť. Jozefovi som poslal sms, že opúšťam posed a hneď som autom uháňal do „Kmínskej uličky“, aby som zapísal zmenu do knihy revíru, ktorú má v schránke na bráne zavesenú náš hospodár Jaro. V knihe som zistil, že lokalita „Za Trebatickou“ je voľná, vybral som sa tam. Slnko sa už do krajiny poriadne „zahľadelo“, ale ja som aj v tomto „neskorom“ čase odhodlane počúval svoj vnútorný hlas. Najprv som si rozložil stoličku na políčku medzi dvomi spomenutými travinami. Bolo už takmer šesť hodín. Neobsedel som tam ani 10 minút, stále ma čosi posielalo preč a tak som to „uťal“ a šiel som na miesto, ktoré sme s Jozefom upravili. Cesta k posedu viedla cez relatívne úzku cestičku - cez trnkové kríky a hneď za nimi bola čerešňa, o ktorú bol opretý náš prenosný posed. Cestička bola vyčistená od napadaných konárikov a lístia, aby bol príchod na posed čo možno najtichší. Ja som mal však na chrbte ruksak, a tým som na konci cestičky k posedu zavadil o jeden konárik. Tento zvuk dal do pohybu zver, ktorá sa tam práve pásla. Aby som hneď zistil, čo sa to predomnou pohlo, urobil som dlhý krok (až skok) k rebríku posedu a vtedy som ho zbadal - bol to  srnec pasúci sa vo vysokej riedkej tráve a zrovna pri tom trnkovom kríku, ktorý som už spomínal.  Srnec zdvihol hlavu a pozeral smerom ku mne. Spoznal som ho, už dva krát sme sa stretli, ale vtedy som nemal povolenku. Času bolo málo, už sa chystal odskočiť, ja som však namieril krížom puškohľadu na miesto, ktoré bolo na jeho tele voľné a síce prechod krku do chrbta. Situáciu mi okrem vysokej trávy sťažoval aj fakt, že som musel mieriť cez priestor kovových šteblíkov rebríka. Po výstrele srnca pohltilo more trávy a ja som sa vybral na „plavbu“ k nemu, pri čom ma doprevádzalo škriekanie vyľakaných sojok. Ležal už zhasnutý pred trnkovým kríkom, obklopený voňavými bylinkami a riedkou vysokou trávou, ktorá sa pohupovala zo strany na stranu. S pohnutím som pri ňom postál, klobúk som si oprel o hruď a ticho hýbal perami, ako to robím vždy: “Prepáč, kamarát...“. Z kríka som odlomil tri vetvičky, jednu som dal srncovi ak posledný hryz, druhú som mu položil na vstrel (ranu) a tretiu, namočenú do farby som si dal za klobúk. Neponáhľal som sa, ľahol som si kúsok od neho do trávy s vedomím, že som práve zobral život. Bolo to veľmi zvláštne. Pri pohľade na biele obláčiky putujúce po modrej oblohe som jeden z odchádzajúcich obláčikov prirovnal k životu srnca, ktorý tiež práve odišiel kdesi do neznáma.

Poďakoval som sa vnútornému hlasu, ktorý ma sem poslal a zároveň som sa ho spýtal: “Ktorý z obláčikov je ten môj?“...na to môj vnútorný hlas neodpovedal...To vie len Pán Boh a ja mu ďakujem, že mi v mojom živote dožičil byť poľovníkom.