Vianočné sviatky boli takpovediac predo dvermi a miesto v chladnej pivnici, kde zvykol visieť a dozrievať zajac v koži bolo stále prázdne. Bola Sobota ráno a mama nabádala a podpichovala. Poslúchnuc ju, sme sa veľmi rýchlo zbavili domácich ženských prác upratovania a už sme upaľovali do revíru.                                                                                         

Neobvykle teplý deň a obleva ( odmäk ) urobili svoje a hora, ktorou sme prechádzali, len tak dunela. Haldy ťažkého mokrého snehu padali z konárov ihličnanov nepretržite s dunivým buchotom na zem. Psovi, idúcemu popri nás sa to očividne tiež nepáčilo a bol viditeľne nesvoj. Otec, poznajúc zákonnitosti a zvyky zveri dopredu vedel, že zver sa len veľmi nerada zdržuje na takýchto hlučných miestach a presúva sa k odpočinku na tichšie miesta. Horou sme teda len v rýchlosti prešli bez záujmu poľovať a skracujúc si cestu sme onedlho boli pri rieke, kde hustý pobrežný porast s dominantou husto rastúcich rakýt a vŕb poskytoval tichý a nerušený úkryt pre zver.              

Otec, nájduc si vhodný štand s dobrým výhľadom sa pomazlil so psíkom, odopol ho z vodítka a s vystretým ukazovákom smeru mu vydal rázny povel hľadaj. Inak vždy výborne poslúchajúci a pracovitý stavač asi nemal svoj deň ( množstvo ťažkého snehu ) a povel ignoroval. Zazerajúc a okúňajúc sa zmätene pobehoval a jeho nechuť prehľadať hustý porast bola očividná. Ani druhý povel nepriniesol očakávané zlepšenie a stavač s previnilým pohľadom si robil svoje a odmietal poslušnosť. Otec nechápavo krútil hlavou, pozerajúc raz na psa, raz na mňa a jeho čoraz červenšia tvár začala nadobúdať čoraz hrozivejší výraz. S mixujúcou puškou ( remeň sa mu zachytil o náplecník a ten odtrhol ) strhol bleskovo pušku z ramena a hrozitánsky zareval: bOhA ti jE..m, mám poslať guľu za tebou !!!??? Budeš poslúchať, alebo nie !!!???Stavač, akoby pochopil, že s guľou kalibru 8x60RS ( troják 16/16 ) sa neradno zahrávať a tak síce s nechuťou, ale predsa sa pobral do húštia. Ja som sa po tomto radšej tiež zdekoval za ním a psík, povzbudený mojou prítomnosťou, akoby ožil. Po pár minútach prečesávania húštin stavač zdvihol zajaca a jeho prenikavé hlásenie, blížiace sa k otcovi, dávalo tušenie. Výstrel bol pekne počuteľný a ja som vedel, že je dobre. Prichádzajúc k otcovi som videl, ako zajaca palcami obidvoch rúk dôkladne vymočil a žiariaci a chápavý pohľad stavača a otca hovoril za všetko. Psík svoju chybu napravil a následné otcove „mazlenie" sa so psom bolo viditeľne láskavé a úprimné.

P.S. Mali sme päť plemien poľ. psov a nikdy som nevidel, že by otec psa fyzicky trestal. Rozumel im a o týchto sa vždy staral s príkladnou starostlivosťou. Za každého by takmer položil aj svoj život, tak ich mal rád. Ale aj od nich vyžadoval. Toto bol jediný zvláštny prípad a mal som vtedy asi 12-13 rokov.