Môj pohľad, moje cítenie, môj postoj...

Často sa stretávam s rôznymi narážkami až invektívami voči poľovníkom, či poľovníctvu ako takému. V zelenom cechu som už 15 rokov a počúvam to stále a v rôznych obmenách. Buď sme zabijáci nevinných zvieratiek, či dokonca pytliaci, opilci...Ľudia sú všelijakí a teda aj poľovníci sú rôzni, nemožno ich paušalizovať.

Poznám jedného poľovníka, ktorý mi svoj poľovnícky zážitok opísal takto stručne: “Bol som u kamaráta na polovačke, strelil som srnca a na druhý deň som bol doma. Dobre sme ho zapili...“. Je to jeho pohľad, jeho cítenie, jeho postoj...Ja som mal poľovnícky zážitok s podobným scenárom, ale videl a cítil som ho inak, po svojom...asi takto:

Bolo to v čase, keď môj poľovnícky klobúk ešte ani poriadne nezmokol, moje poľovnícke čižmy si ani neužili blato a poľovnícky nôž bol prvý a aj posledný krát brúsený vo firme Neumann –Štós. Bol som poľovnícky zelenáč, greenhorn, iba s minimom poľovníckych skúseností a loveckých zážitkov, hoci kontaktov s voľne žijúcou zverou som zažil viac ako dosť ešte v detstve, kde som sa denne túlal po Otrokovskom chotári s ďalekohľadom na krku a koženou poľovníckou kapsou na pleci (nosím ju mimochodom ešte aj dnes...tá koža mi ešte stále vonia ako vtedy...) V čase, krátko po úspešnom zložení poľovníckych skúšok, po niekoľkých poľovníckych epizódkach v našom revíri, alebo v revíri kde poľoval môj ujo, spoznal som sa s človekom, ktorý mi umožnil zažiť niečo, na čo neviem zabudnúť ešte dnes. V mojich začiatkoch som hltal všetko čo malo s poľovníctvom spoločné čo i len za máčny mak. Všímal som si správanie poľovníkov, najmä uctievanie poľovníckych tradícií, poľovnícku reč, tiež poľovnícku latinu, oblečenie, psov, zbrane, nože... Tento človek, ma po krátkom čase, ako sme sa spoznali a evidentne si padli do oka, pozval k sebe na poľovačku. Atraktívne pre mňa bolo, že sa jednalo o poľovačku v horách, nakoľko moje dovtedajšie zážitky boli z revírov poľného charakteru, kde sa vyskytujú malé lesíky, pasienky, plytké potôčiky či pieskové bane. Hory ma vždy lákali a čímsi fascinovali. Prišiel dlho očakávaný deň. Kamarát skutočne ako sľúbil, naozaj zavolal a povedal: “Príď, môžeš u nás poľovať na vysokú“... a to konkrétne na jelenča. Srdce sa mi rozbúchalo a v tom období už bilo aj tak dosť, bolo to totiž obdobie môjho tokania, kde som mojej Vierke (dnes už manželke) ukazoval „najkrajšie farby svojho peria aj s patričnými rituálnymi tančekmi...ako tetrov holniak “. Takže poľovačka v horách a ešte aj na vysokú? A posledné, čím ma dorazil, bola veta: “Prespíme v hore, na chatke“. Čooo? Skaly tri krát zvolali...Tak na to som vždy čakal, po tom som túžil, na to som sa triasol...Ihneď som si v práci vypísal dovolenkový lístok a čakal na deň „D“. Ruksak som naplnil teplým oblečením, ktoré mi moja Vierka dala prostredníctvom „Ježiškovej donáškovej služby“ pod stromček. Miesto v ruksaku si našla aj voňavá slanina, niekoľko nožičiek klobás a vínko z Hlohoveckých viníc. Prichádzam ku kamarátovi, čaká ma, podáva mi ruku a víta ma. Nehovorí veľa, ale jeho oči mi povedali mnohé...je rád, že som prišiel, to človek cíti hneď. Počasie je prekrásne, prírodu ako na požiadanie ktosi prikryl bielou snehovou perinou, ktorá síce veľa zakryla, ale zároveň odokryla niečo, čo musí osloviť aj človeka, ktorý prírodu príliš „nemusí“. Kamarát mi hneď na začiatku hovorí, že do hory pôjdeme pešo a ďalej sa pýta, či mi nevadí, keď skôr, ako pôjdeme poľovať, naplníme najprv bažantínásypec, o ktorý sa stará. Čo by mi malo vadiť? Veď to celú vec ešte viac dozdobuje. Na chrbát si dáva ruksak plný zrna, písknutím privolá hrubosrstú jazvečíčku Aju a vyrážame. Prichádzame na úpätie hory, násypec naplníme zrnom...niekoľko hladných bažantov sa netrpezlivo mrví v blízkych trnkových kríkoch. Aja ich preventívne preženie a na chvíľku sa nám vzdiali, lebo jej cestu pretína čerstvá stopa srnčej. Prichádzame do hory. Zrazu pociťujem niečo zvláštne, úžasnú velebu, posvätnosť, rešpekt a úctu k stvoriteľovi...Mám chuť pokľaknúť a pobozkať zem, ako to robieval Ján Pavol II pri návštevách mnohých krajín. Na zemi je však sneh, takže snímam iba klobúk. Mám kilá navyše (nie len v ruksaku) a pri pohľade na kopec, tuším, že môj dych bude naberať na intenzite (nielen z dôvodu môjho vzrušenia z prírodnej scenérie a očakávania poľovníckych zážitkov). Máme šťastie, na ceste stretáme lesný traktor – jeho šofér sa pozná s mojim kamarátom, ktorý má priateľov vlastne všade, kde sme sa spolu ocitli. Traktor nás dovezie hlbšie do hory a zastaví pred maringotkou, ktorá plní funkciu poľovníckej chatky. Pred ňou stojí altánok s masívnym stolom, kde badať viditeľné stopy častého používania. Moja mladá poľovnícka duša sa práve sprchuje v lesnom šampóne, a vône, ktoré sú všadeprítomné ma opájajú. Skladáme ruksaky v chatke, kde sú železné poschodové postele, staré kachle, kredenc s koreninami a starým riadom...Celé to dotvára už tak krásnu atmosféru. Kamarát mi navrhuje, aby sme si posedeli, dali kávičku a čosi zjedli. Som nedočkavý a prosím ho, aby sme najskôr išli poľovať, lebo je zimné obdobie a tma prichádza skôr, než by sme si priali. Schádzame teda lesnou cestou na miesta, kde podľa neho stretneme vysokú ale zároveň mi hovorí, že vysoká je porozháňaná, lebo v hore im robia šarapatu dvaja vlčiaci, ktorí im strhli už niekoľko kusov vysokej. Už o asi 30 minút vidíme pohyb jedného kusu vysokej v riedkej hore.Kamarát mi šepká: “To je jelenča, je samé, matku mu strhli tí dvaja vlčiaci. Je neduživé, zimu sotva prežije samotné. Strieľaj, ak si trúfaš, je dosť ďaleko (predpokladám, že narážku na vzdialenosť súvisela s mojim greenhornstvom)“. Snažím sa namieriť, ale potrebujem oporu, lebo od vzrušenia sa mi trasú ruky ako profesionálnemu posypávačovi moravských buchiet. Najbližší strom, o ktorý by som sa mohol oprieť je dosť ďaleko na to, aby ma jelenček nespozoroval. Kamarát mi preto núka svoje rameno ako oporu a ja chcem – nechcem, pokladám hlaveň – podpažbie na jeho plece. Jelenček ma už vidí a skúmavo sleduje. Nehýbe sa...Je dosť ďaleko, viac ako 150 metrov. Kríž puškohľadu sa po tanečných kreáciách ustáľuje za lopatkou jelenčeka a môj prst jemne stláča spúšť. Ticho v hore pretína výstrel. Registrujem skok jelenčeka do neznáma. Moje neskúsené oko nevie jednoznačne rozlúštiť rébus: “Trafil som? Netrafil som?“. Otázky prerušuje kamarátova reakcia. Usmieva sa, a zrazu chytá svoj tirolácky čierny klobúk so zelenou stuhou do ruky a hádže ho o zem a hovorí: “Baťko, tak trafiť na takú diaľku, tak to som už dlho nevidel!“ Ja mu na to obratom (s predtieranou suverenitou) odpovedám: „ U nás strieľame na takúto vzdialenosť bežne všetci„ , hoci moje vtedajšie poľovnícke zážitky tomu nijako nezodpovedali. Chvejem sa a on ma vyzýva, aby sme šli na nástrel. Stále neverím až keď niekoľko metrov pre cieľom vidím do červena sfarbený sneh, ktorý prezrádza, že guľka ktorú uviedol do pohybu môj ukazovák zasiahla jelenčeka presne tam, kde pozeralo moje pravé oko. Skutočne, jelenček leží nehybne, jeho svetlá (oči) boli už zhasnuté...netrpel. Snímame obaja klobúky a kamarát ma naozaj od srdca objíma a dokonca brežnevovsky bozkáva, čo ma síce prekvapuje, ale v danej chvíli mi to príde náležité. Vrátivšia sa Aja pobehuje okolo a teší sa. Kamarát dáva jelenčekovi posledný hryz, na ranu zálomok a jeden zálomok namočený do farby mi podáva na svojom klobúku. Ja ho s úctou a pohnutím preberám a zastrkujem na pravú stranu svojho klobúka. Zároveň ma vyzýva, aby som ako mladý poľovník zver vyvrhol bez vyhrnutých rukávov, s ruksakom na chrbte a klobúkom na hlave...tak to káže poľovnícka obyčaj. Takto úlovku vzdávame úctu a keďže tma okolo začína preberať stále viac a viac svoju moc, poberáme sa do chatky, kde z poľovníckeho práva pripravujem jágerek (na cibuľke orestovaná pečeň so srdcom s mletou paprikou, kmínom a cesnakom) jeme ho spolu s čerstvým chlebom a domácimi sterilizovanými uhorkami. Vôňa pokrmu napĺňa chatku a my si poľovnícky zážitok prerozprávame niekoľkokrát, ako malí chlapci. Sedíme a dokonca si aj zaspievame, sediac proti sebe, len tak – dvaja, v hore, kde nie je v tom čase asi nikoho. Spíme oblečení v poľovníckom odeve a ráno si varíme kávu z vody, ktorú získavame z rozpusteného snehu...

Všetko mi vtedy voňalo inak, aj jedlo mi chutilo inak...aj priateľstvo som preciťoval inak...Zver bola ulovená humánne, s úctou a rešpektom...

Ja prežívam poľovníctvo takto, po svojom - vnímam ho nielen ako lov, ale aj ako úctu k prírode, stvoriteľovi...tiež ako starostlivosť o zver a ako priestor pre zrod a udržiavanie ozajstného priateľstva....

Toto je môj pohľad, moje cítenie, môj postoj...