Chcem sa s Vami podeliť o príbeh, ktorý sa stal môjmu, priateľovi. Sedíme na chate, hľadíme do ohníka, keď začne rozprávať....

Odohral sa už dávno, bolo to na prelome storočí, začiatkom septembra.  Nemohol som už niekoľko dní spávať,  mátal ma jelienok, ktorého som už dva krát videl na potulkách za hubami.

Manželka ma vysadila v doline na rázcestí, želaním šťastnej cesty sme sa navzájom lúčili. Mobily ešte v móde neboli a mal som trocha obavy- ženy a auto...

Auto sa pomaly vzďaľovalo a ja som vykročil hore cestou. Boli tri hod. poobede, slnko svietilo, skrátka krásny deň. Čakali ma dve rúbaniská, na ktoré pravidelne chodievala zver.

No na rúbanisku svietilo, bolo sucho, len potôčik veselo žblnkotal. Keďže tam nič, tak som sa pobral hore horou na druhú stranu, kde som vídaval vysokú. Hrebeňom sa tiahla svážnica od LK- traktora a v jednom mieste bolo i veľké kalužisko. Chcel som sa k nemu dostať, ale neodhadol som presne smer, dostal som sa presne pod a zradil ma vietor, čo prúdil od doliny. Len mútna voda, kropaje blata čo kvapkalo z malinčia na prtiach nasvedčovalo, že sa tu kalužila vysoká. Ja trocha znechutený som vykročil po svážnici, bolo tam ešte niekoľko malých rúbanísk. Nič, ani srsti. To preto, lebo som si ja pre šťastie nevložil žiadnu srsť od manželky do laufu. No, čo už!

Pomaly sa začalo zmrákať, keď som vykročil, smer domov. Ako píšem mobily neboli a tak ma čakali zhruba dve hod. chôdze domov. Tma bola ako v rohu, keď som bol na pastve a trocha oddychoval.  Tu zrazu začujem nejaký praskot, rovno oproti miesta čo stojím, myslím že diviaky... Pochystám si svoju 308 a zároveň držím i veľký lampáš. A už idú. Prvý, druhý, robia také oblúčiky, vybehnú z lesa a hneď doň vbehnú. Je to blízo, zhruba desať metrov.  Myslím si, po tom treťom už vypálim. No, ale ten tretí zrazu, ako vybehne  začne liezť na neďaleký kopák, za stáleho mravčania. Tak to teda diviak nie je. Medvede, zamrazí ma medzi lopatkami. To už vyšla i mama, tak ako stála na štyroch, vyše metra, riadna to opacha. Natočená smerom ku mne, zastala a pozerá do toho lampáša. Ktože to tu zavadzia? Oči ako dva žeravé uhlíky medveďovi svietia, tak veru. Ja len tým krížom chodím z hlavy, to na prsia. Ak skočí, hneď vypálim, snáď ešte stihnem prebiť. Ale to mladé dostalo rozum, zliezlo zo stromu a pobralo sa za svojimi súrodencami. Čochvíľa sa otočila i medvedica. Ja pomaly ustupujem guľa stále v pleci, pot sa zo mňa len tak leje. Pastva pomaly klesá do dolinky, keď sa otáčam a zrýchleným krokom odchádzam. Bez problémov prichádzam domov, tam si len unavene sadám na schody a počúvam švitorenie mojej manželky o tom bláznovstve, poľovačke, tme atď...až po nejakej chvíli som vyrozprával svoj zážitok.

Ak o tom spätne rozmýšľam, za tou pastvou bolo toho času pole s kukuricou a medvedica išla na večeru. Len lepšie sa ide lúkou ako horou a ešte keď má so sebou drobizg. Len ten Homosapiens, čo už ten tu robí?