Dobrý deň, tento príbeh resp. zážitok by som s vami chcel zdieľať, z jedného dôvodu, a to kvôli tomu aby ste si uvedomili aký môže mať dopad tzv. "ochrana" našich šeliem, konkrétne vlkov. Som študent šiesteho ročníka Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach a dlhoročný člen Klubu poľovníckej kynológie pri tejto univerzite. Spolu s našimi poľovne upotrebiteľnými psami chodievame na spoločné poľovačky, ktorých je za sezónu cca 15. Dňa 9.1.2016 sme prijali pozvanie na poslednú spoločnú poľovačku na diviačiu zver do revíru neďaleko Zlatej Idky (okres Košice - okolie). Veľmi radi chodíme na poľovačky do tohto revíru ako psovodi, keďže sa tu nachádza slušný počet diviakov v pohonoch a to robí radosť nielen nám, že máme šancu uloviť diviaka, ale aj hlavne našim psom keďže môžu naberať čo najviac skúseností a poľovných zážitkov. V tento osudný deň, kedy boli naplánované dva pohony, sme sa ako vždy riadili jednak pokynmi vedúceho honu a na druhej strane sme už daný pohon pár krát v minulosti "absolvovali", takže nebol problém. Ja a môj chovný pes border teriér JIM Slovakia Lutra, s piatimi skúškami na konte, sme sa držali pohonu tak ako vždy. Jim mal síce relatívne široký rádius revírovania (cca 300 - 400m) , ale väčšinou sa vrátil ku mne a s následnou pochvalou sa pustil ďalej do durenia.

V polovici prvého pohonu, sa vyskytla vysoká zver, a zopár psov sa vydalo za ňou spolu s Jimom. Po cca 5 minútach, sa psy vrátili, ale Jima nebolo.Samozrejme som ho celý čas mal na GPS, ale nejak sa nevracal do pôvodnej línie ale stále sa túlal za chrbtom pohonu asi 500m. My sme pohon dotlačili,a keďže bol pohon robený pod hrebeňom a strelci stáli na hrebeni, nebol problém pre psa, prebehnúť cez hrebeň do mladej breziny na druhej strane, kde som stratil jeho signál. Druhý pohon sa robil opačným smerom a na druhej strane tiež pod hrebeňom. Celý tento čas, kým sa strelci a honci znova porozostavali, sa môj pes na GPS nehýbal, a ja som bol v domnienke, že je v tom pohone, ktorý sme šli tlačiť čiže cca 800m pred nami a som to nejak neriešil. Myslel som si, že je pri postrieľanom diviakovi, keďže to sa už neraz stalo v minulosti, alebo že mu jednoducho padol z krku GPS obojok. Po dokončení druhého pohonu, kedy sme prešli nakoniec som zistil, že psa mám ešte asi 300m od pohonu, tak som šiel za ním. Keď som bol asi 150m od miesta, kde mi ukazovalo GPS, že je moj pes, som na snehu zbadal relatívne veľkú vlčiu stopu a v tom momente mi napadol ten najhorší scenár, ktorý sa aj naplnil. Po príchode do mladej breziny pobehanej od vlkov,som uvidel bezvládne telo Jima, bez kvapky krvi naokolo. Neviem ten pocit popísať, keďže sa mi ešte nikdy nestalo, žeby som takýmto spôsobom prišiel o psa. Po pribehnutí ku nemu mu už nebolo pomoci, a už nastupoval Rigor mortis (posrmtné stuhnutie). Po nejakej základnej obhliadke, som mu zistil hryzné rany na vnútornej strane stehna a ďalšie hryzné rany na hrudnej dutine. Veľkosť čelustí, ktoré mohli oblapiť jeho telo by som prirovnal nejakemu psovi veľkosti nemeckého ovčiaka, alebo niečo väčšie. Predpokladám, že vbehol medzi nich a už to bola len hračka pre nich chytiť ho a zlomiť mu väzy. Keďže som nemal zo sebou mobil a ostatný boli zaneprázdnený prepravou diviakov na výrad, nevedel som to ani odfotiť, a ani mi to v tom momente nenapadlo. 

Následne jeden zo strelcov stojaci na hrebeni hovoril, že videl vlka vbehnúť do brezovej mladiny ešte z prvého pohonu a aj stopy šiestich vlkov resp. svorky viedli presne na toto miesto. Už teraz sú to len domnienky a predpoklady, čo sa presne mohlo stať. Jedno je ale isté. Vlky v tomto regióne očividne strácajú plachosť a začínajú sa adaptovať na blízku prítomnosť človeka, keďže je tu permanentná drevoťažba a turizmus a nerobí im problém ani spoločná poľovačka, kde sa hlasne ozýva v pohone. Niesom žiadny odborník na vlky ani nebudem, keďže tam odkiaľ pochádzam, vlky niesú ale toto si myslím, že nieje celkom v poriadku. 

V každom prípade ma strašne mrzí strata mojho Jima a je mi veľmi ľúto, že som mu nemohol nijak pomôcť. Je to pre mňa obrovská tragédia, ktorá sa ťažko vysvetluje. Nikdy som sa s niečim podobným nestretol. Jeho spomienka ostane navždy v mojej pamäti a myslím, že každému kto ho poznal. 

 

Lovu a poľovníckej kynológii zdar!