Po dlhšom čase sme spolu s otcom vybehli do lesa. Srnčia ruja je u nás na vrchole a ja som otcovi už predčasom sľúbil, že mu budem robiť sprievod počas poľovačky na srnca, kde využijem svoje dlhoročné skúsenosti z ich vábenia. Vybrali sme sa spolu do rovinatej časti revíru, ktorej samotný názov (Roveň) vystihuje jej ráz. Odstavili sme auto pri nedokosenom poli pšenice a ani nie po 200 metroch chôdze sme na blízkom strnisku zbadali srnčiu zver. Bola asi 300 metrov vzdialená. Jej správanie nasvedčovalo tomu, že to bude srnec. Po krátkom vábení sa k nám doslova prirútil mladý dvojročný srnček. Nebol chovný ale povedali sme si, že v revíri máme oveľa súcejších srncov na odlovenie, tak sme ho nechali. Vybrali sme sa ďalej po ceste. Po ľavej strane cesty bola už dozretá nepokosená pšenica a po pravej strane súvislý lán kukurice. Vietor nám ale fukal do chrbta. Srncom to očividne v "ošiali zháňania lások" nevadilo. V pšenici sme pozorovali ďalších troch... Jeden srnec naháňal srnu a ďalší starší srnec vyháňal mladého zo svojho teritória. Neskôr všetci traja zmizli v kríkoch pri rieke Ondave asi 300 metrov od nás. Tak sme sa pobrali ďalej. Z kroka na krok mapujúc blízke pšeničné pole. Nešli sme dlho keď som hodil pohľad smerom k rieke do pšenice. Tam ani nie 130 metrov od nás stál ten starší srnec, ktorý si pred chvíľou "čistil teritórium". Očividne hľadal svoju srnu, ktorú v tých mestach nechal, keď išiel plašiť mladšieho soka. Spoločne sme s otcom zakľakli a ja som začal jemne vábiť. Srnec reagoval priskakovaním. Keď bol vzdialený na 60 metrov prečítal som ho ako staršieho lovného srnca súceho na odlovenie. Dal som otcovi "súhlas" na streľbu, hneď ako na to bude príležitosť. Streľbu totiž znemožňovala pšenica, ktorá zakrývala srncovi celé telo aj s krkom. Zo pšenice mu trčala len hlava. Skúsil som zapískať znovu na čo srnec taktiež reagoval priskočením. Už bol len 30 metrov od nás a zároveň sa dostal do nižšej pšenice čím si odkryl celý krk aj s chrbtom. No zároveň nás spozoroval. Nasledovný čas mi prišiel ako celá večnosť. Vedel som, že ak do 3 sekúnd nepadne výstrel, srnec odskočí... Padol výstrel. Srnec sa zaprel do zadných a začal bežať smerom popredomňa cez cestu do kukurice. Nejavil známky zásahu. Mne vtedy len prebehla hlavou otázka, či otec trafil? Druhá otázka bola či mám strieľať druhú ranu? Na rozhodnutie som mal 2 sekundy. Pud lovca rozhodol. Zamieril som na bežiaceho srnca nejaviaceho známky zásahu. Predsadil som a na 30 metrov vystrelil. Srnec spadol ako podťatý presne na ceste pred nami. Prvé čo mi preletelo hlavou bolo "presne takto som nechcel aby to dopadlo... nie ja som mal streliť srnca ale otec". Prišli sme teda k srncovi, aby sme skontrolovali čo sa vlastne stalo. či nájdeme dva alebo len jeden zásah. Naše prekavpenie bolo keď sme oba výstrely našli centimeter od seba na vysokej zadnej komore. Otec zasiahol srnca za lopatku s priestrelom pľúc a výstrelom tesne pod chrbticou. Môj výstrel srnca doslova zlomil, keďže som mu kolmo prestrelil chrbticu. Tak, či tak, sme srncovi vzdali poslednú úctu spoločne sa potešili a pustili sa do červenej roboty. Ešte dlho som zvažoval, či bol môj výstrel potrebný, ale v danej situácii som mal len 2 sekundy na rozhodnutie. Tak som to nakoniec prestal analyzovať a zobral som to ako fakt. Veď konieckoncov misia splneá… a inak už nebude