Koncom minulého týždňa som začal byť miestami nepokojný. Keď vravím miestami tak to myslím doslovne (a to geograficky). Stále keď sme cestou z práce prechádzali okolo dozretých polí som registroval kombajny ako zbierajú tohoročnú úrodu repky. To vo mne vzbudzovalo známy nepokoj a myšlienku,že by bolo skvelé , hneď po tom, čo pozbierajú repku aj u nás, vybehnúť v priebehu týždňa do revíru. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby som revír nemal 100 km od pracoviska a nemohol si vziať aspoň jeden deň dovolenky. Takže táto zábavka by pre mňa znamenala vypadnúť z práce o 16:00 vytrepať sa do revíru, prespať v aute a ráno pred 6:00 vyraziť priamo do práce. Skvelý plán! Vravím si: „kedy inokedy budem mať čas na hovadiny takéhoto typu? Keď budem mať rodinu? Asi nie...“ No asi to poznáte. Vášeň je vášeň... Ako som už písal pri predošlej fotke http://www.lovuzdar.sk/foto-242144/diviak-skodny- diviaky robili od jari neplechu v blízkosti dediny Kučín, no loviť ich bolo náročné práve kvôli vysokému porastu repky. Kámoš Vlado ma priebežne informoval o stave kosby, ktorá sa v pondelok tento týždeň začala už aj na repke pri spomínanej dedine. Pondelok pokosili časť repky, tak som si počkal do utorka, kedy zber dokončili a ako som to vyššie opisoval, vyrazil som o 16:00 z práce. Zapísal som sa do knihy návštev revíru a o 19:45 som už bol v lese. Vlado sa pridal ku mne. Bolo šete dosť vidno a tak som sa rozhodol, že predtým než si sadnem obstopujem blízke polia. Po pol hodine pochôdzky som si zvolil kraj pšeničného poľa susediaceho s pokoseným repkovým poľom. Mal som tam parádny výhľad. Už o 20:15 som zbadal na pokosenom repkovom poli pohyb dospelého diviaka. Bol vzdialený asi 350 metrov odo mňa. Ďalekohľadom som rozoznal, že sa jedná o vodiacu diviačicu s 6 prasiatkami. Rozhodol som sa, že im výjdem v ústrety. “Možno spolu s nimi vytiahne na pole aj nejaký lanštiak a ak nie tak odlovím prasa, nech sa tam nezdržujú…”, pomyslel som si. Dostal som sa k studni, ktorá mi na najbližších 15 min. poskytla útočisko, no stále to bolo 200 metrov ďaleko od diviačice s malými. K tomu ešte fúkal vietor odo mňa smerom k nej. Diviačica nervózne pobehovala hore dole s vysokým nosom po kraja poľa. Maličké jej pohyb kopírovali. Pozoroval som ich puškohľadom, ale vzhľadom k tomu, že mám len 4x32 som na streľbu na prasiatka ani nepomyslel. O päť minút, odkedy som sa usadil, vyšiel 150m od diviačice lanštiak ale skôr než som ho stihol prečítať sa stiahol naspäť do remízky pri rieke Ondava. “Dostal môj pach” prebehlo mi hlavou. “Nič to… možno sa ešte vytrepe von”. Ani nie do minúty bol zase v poli, kde začal nahánať líšku, no po 50 metroch ho to prestalo baviť. Bežal šikmo medzi mnou a diviačicou. Akurát sa dostával z dosahu vetra, ktorý by mu znova mohol zaniesť môj pach. Navyše sa zľakol diviačice a utekal od nej smerom bližšie a bližšie ku mne. To ho už permanentne kopíroval kríž môjho puškohľadu. Zastal na 170 metrov. Ciiiii!!! “To nedám s týmto 4x32 aj keď mám opretú pušku o studňu… poď bližšie a uvidíš!” Diviačik sa miernym behom znova dal do pohybu a zastal na vzdialenosti 150 m. “Tak to teda skúsim, aj keď som na takúto vzdialenosť ešte nestrieľal”. Nádych – výdych, kríž mierne nad komoru, pomalyčky ťahám kohútik a bác! S diviakom seklo jedna radosť! Ostal v ohni a ani sa nepohol. Periférne sledujem, že diviačica s malými sa rýchlo stráca v porastoch pri Ondave… Nasleduje posledná pocta, telefonáty Vladovi a hospodárovi, vývrh a… Je málo hodín tak po dohode s Vladom znova zasadám na pole – možno mi pribehne nejaká líštička. Neskôr rozoberáme diviaka. Ostávam spať v aute v lese. Celé 3 hodiny! Ráno ešte vybehnem do lesa už len s fotoaparátom a so zastávkou v sprche sa vydávam na cestu do práce. S konštatovaním, že to stálo za to, a že na túto príhodu budem ešte dlho spomínať si označujem vstup do práce a deň, ktorý by mohol byť všedný ako ostatné, razom nadobúda iný rozmer. Lesu a Lovu zdar! P.S.: Vlado a Tomáš - diviaky "škodiči" 4-0