Obyvatelia blízkej dediny sa sťažovali, že im diviaky už dlhší čas (2 roky) ničia úrodu. Žerú zemiaky, zrno, kukuricu... Tohto roku, práve v blízkosti ich záhumienok poľnohospodári vysadili repku a tá sa stala krytom približne 3 skupinám diviakov. Viackrát tam kolegovia poľovníci videli bachyne s mladými, ale aj lanštiaky. Určiť koľko sa ich tam nachádza je ťažké, keďže porast je už vyšší, no podľa pobytových znakov to odhadujem na 15-20 kusov. Obyvatelia dediny sú nervózni aj kvôli tomu, že v danej lokalite (600m od obce) sa diviaky v minulosti nenachádzali, no vďaka rastúcej populácii čiernej zveri, sa tá v súčastnosti dostáva aj na miesta, kde by ju málokto čakal. Diviaky ležia v húštinách v blízkosti rieky Ondava odkiaľ pred večerom vyťahujú na záhumienky. Poľovačka v danej lokalite je náročná a to z dôvodu, že porast (repka, zrno, jačmeň,...) je v tomto čase už vysoký a zver je náročné vysledovať a ešte náročnejšie odloviť. S ostatnými poľovníkmi sme sa dohodli, že stále cestou späť z poľovačky v inej časti revíru, si nájdeme čas aj na zastávku v tejto oblasti aby sme zredukovali počty čiernej zveri práve v tejto lokalite. Tak tomu bolo aj v piatok, keď som si po ceste z poľovačky na hranici nášho revíru povedal, že sa idem pozrieť k Ondave, či tam neuvidím nejakého lanštiaka. Vystúpil som z auta a postupoval som smerom k záhumienkám. Už bolo šero ale stále sa ďalekohľadom dalo jasne rozoznať čo sa predomnou deje. Zrazu na cestu 20 metrov vybehla čierna machuľa. V domnienke, že je to prasa som hodli pušku do ramena, no v puškohľade som rozoznal, že sa jedná o jazveca. Tak nič... Postupoval som ďalej. Prešiel som viacero pozemkov na ktoých v minulosti diviaky napáchali neplechu, no nikde som nič nezazrel ani nepočul až som došiel k políčku so zrnom. Tam sa mi zazdalo, že počujem mľaskanie, tak som sa zastavil a čakal. Čakal som, že započujem nejaký výraznejší náznak, že sa tam zdržiavajú diviaky - nejaký kvikot alebo grúlenie, no nič výrazné som nepočul. Stále len to zdanie mľaskania... Prebehol som dalekohľadom celé pole no nič som nevidel. To jemné mľaskanie raz za čas neprestávalo. Už som si začínal myslieť, že sú to myši, čo ma uvádzajú do pomykova, no dal som tomu ešte jednu šancu a znova som preletel ďalekohľadom pole, keď som asi 30 metrov odo mňa v pšenici zbadal čierne uši a rypák "do neba" ktorý zberal vrchné pšeničné klásky. Rozoznal som, že sa nejedná o dospelého diviaka, lebo toho by bolo v pšenici vidieť výraznejšie. Počkal som si chvíľu aby som si toto tvrdenie overil. Celé to overovanie sa odohrávalo už s puškou v pleci, cez puškohľad. Keď som znovu zbadal rypák nad rovinou pšenice a utvrdil sa tak, že sa naozaj jedná o lanštiaka rozhodol som sa pre streľbu. Telo a hlava diviaka boli zakryté pšenicou tak som podľa uší odhadol kde má diviak hlavu a bum - vystrelil som. Vtedy začalo šialenstvo. Celé pole okolo mňa ožilo a len tak letmo som zazrel približne 10 kusov diviakov od dospelých cez lanštiaky až po prasatá. No podľa chaosu a zvukov z každej strany ich tam muselo byť ešte viac. Ďalší výstrel som kvôli chaosu, rýchlosti a prípadnej neistej rane nezvolil. Uvidíme, čo prinesie ďalšia návšteva tejto lokality. Lesu a Lovu zdar!