Je 5 hod. ráno a neviem spať. Len sa prehadzujem na posteli. Najradšej by som vyrazil do revíru, ale som chorý a mám "zákaz činnosti" (samozrejme LEN poľovníckej) od mojej manželky! Ide spln mesiaca, čas na diviaky! Ako vtedy...
Bolo 3.10.2006, keď mi kamarát zavolal, či nemám chuť zajtra večer ísť ku nemu na diviaky. No samozrejme, že som mal! Hneď som vybral zo skrine "veľkú" guľu, 308 Win. Málo ju používam, preto som zobral pár nábojov a skočil na strelnicu vyskúšať si ju, či je všetko v poriadku. Puška striela dobre, už aby bolo zajtra! Bol som trošku nedočkavý, ale mal som zo zajtrajška dobrý pocit.
Na druhý deň o 6 hod. som bol u kamaráta ako sme sa dohodli. On mi prišiel otvoriť v domácom oblečení! Čo je problém alebo je chorý? Pozval ma ďalej, na kuchyňskom stole nachystaná hostina. Tak sme sa dobre navečerali aby sme neboli hladní a aby nám nebola zima na posede. Okolo deviatej sa začal obliekať, a konečne sme vyrazili. Prišli sme autom ku kukurici pri lese. Vybrali sme z auta deky, pušky a ďalej sme išli pešo. Všade bolo ticho, žiadny pohyb. Posed bol postavený na kraji kukurice. Vedľa podiskované strnisko. Pred nami asi na dvesto metrov sa rozprestieral veľký les. V kukurici boli vylámané veľké plochy, bolo vidieť, že ju diviaky pravidelne navštevujú. Po asi tak hodinovom čakaní začalo pršať. Netrvalo to dlho asi tak pol hodinky, ale aj potom ostalo zamračené, mesiaca nebolo vidno, ale nebola úplná tma. V mojej Meopte 4x32 bolo celkom dobre vidieť. Okolo 11-tej voľakde v lese začali štekať psi. Je tam lesovňa a lesníkove psi vždy oštekajú zver, vysvetloval kamarát. Potom som už častejšie pozeral do ďalekohľadu a systematicky prekontroloval každý meter a každý krík pod lesom, či tam nestojí náhodou diviak. A nič. Ubehla ďalšia polhodinka, už som sa ukľudnil. Až velmi som sa sústredil na les a keď som sa len tak pohľadom prebehol po kukurici, napravo odo mňa, asi tak na 70m, som uvidel niečo čierne v rohu jedného vyšlapaného fľaku. Lakťom som drgol do kamaráta a pomaly som zdvyhol pušku, a cez puškohľad som zistil že veru to je diviak. Prišjel sám alebo je s čriedou? Nie je to náhodou diviačica s mladými? Nezdalo sa mi, že by bol veľký, okolo neho sa nič nehýbalo.Rypák mal dole na zemi, trhal šúlky, ale z rohu nevyšiel. Ukazoval mi pravý bok, tak som zamieril a vystrelil. Diviak prudko vyštartoval, skočil do kukurice a počuli sme ho v nej utekať. Potom zrazu ticho. Leží, či vybehol na druhej strane z kukurice? Bol som neistý. Podľa kamaráta som ho asi nadstrelil. No neviem. Ja som si to nemyslel. Ako sme sa takto potichu rozoberali situáciu, som začul tichý šramot. Dole blízko posedu, v kukurici, ide prasa. Trošku ďalej ďalší. Tam naľavo tretí. Hádam som nestrielal na diviačicu? Však nebol veľký a bol sám! No už som mal dosť! Bol som z toho nervózny. Po chvíli som počul ticho krochkať diviaka. Asi prišla diviačica pre svoje mladé. Veru tak, za minútku ich už nebolo. Tichúčko odišli. Padol mi veľký kameň zo srdca! Takže som diviačicu nestrelil!
Po uplynutí pol hodiny sme zišli z posedu skontrolovať nástrel. Farba! Aj tam, ďalej! Čo teraz?! Dohodli sme sa, že skočíme domov pre psíka. Pre istotu! Doma ešte sme si dali ako malé občerstvenie pár deci vínka a zhruba o pol tretej sme sa vrátili na nástrel aj so psom. Stopa bola presne tri hodiny stará, aj diviak mal dosť času, aby shasol. Kamarát nasadil psa na stopu a ja som s nabitou puškou a s baterkou postupoval za nimi. Pritom som hľadal farbu a overoval, či pes ide správne. A išiel! Po cca. 50 metroch tam diviak ležal, už zhasnutý! Bol strelený presne na komoru, kde som aj mieril. Tak to bola radosť! Poďakoval so kamarátovi za perfektný zážitok a jeho psovi za úspešnú dohľadávku! Chvíľu sme pri diviakovi posedeli, potom sme ho vytiahli na vhodné miesto, kde sa k nemu dalo prísť s autom. A mali sme už len jednu jedinú "povinnosť", ošetriť divinu a patrične osláviť túto úspešnú poľovačku! LOVU ZDAR!