Bol som pozvaný na hosťovskú spoločnú poľovačku v lokalite Dobrá pri Domaši. Po zahriatí sa čajom a následovnom nástupe sme sa vybrali na dopredu určené miesta. Naša skupinka strelcov išla hore kopcom približne 1Km. Ako sme tak kráčali tak postupne odpadávali starší poľovníi so slovami "ja ostanem tu lebo už nevládzem" No ja som sa zaťal a povedal som si, že si to vyšliapem až hore. Keď sa už všetci strelci rozostavili ostal som len ja s Radom, ktorý nás zavádzal. Prepustil mi miesto posledného strelca so slovami, že diviaky pôjdu tadiaľto. Začal hon... Čakanie som si spestril fotografovaním, keďže v ten deň bola na stromoch krásna inovať. Keď som skončil tak som nechal fotoaparát pripravený v púzdre pri nohách. Asi o 2 minúty nato som počul ako sa ku mne niečo približuje a dychčí ostošesť. S odistenou puškou som sa schýlil ku fotoaparátu a čakal som čo na mňa vyskočí. Predpokladal som totiž, že to bude jelenia zver a tak som ju chcel nasnímať, keďže sme sa ráno dohodli, že loviť ju na tejto poľovačke nebudeme. Zrazu sa na 40 m predo mnou objavil obrovský diviačisko. Mal asi 160 Kg. Kly sa mu len tak beleli. Zbadal ma a dal sa na útek kolmo. To som už vstával od foťáku so snahou zamieriť na neho a odloviť ho, keď tu zrazu za ním vybehol vláčik menších diviakov. Na druhého lanštiaka som vystrelil ale ten ani neznačil. Mieril som na ďalšieho, potiahol spúšť a nič. Žiaden výstrel. Zamieril som rýchlo na ďalšieho, potiahol a nič ani tento krát som nevystrelil. zppakovalo sa to ešte raz kým som si uvedomil, že ťahám na kozlici prvý kohútik. Rýchle som prechytil a zamieril na posledného diviaka a bác. Videl som ako ostatní za sebou bežia tak som rýchlo zlomil kozlicu, že prebijem ale keď divieky počuli zlomenie pušky zapli turbo a vzďaľovali sa. Stihol som nabiť len breneka a už som hľadal diviakov v puškohľade ale tie boli už za horizontom. Z celého vývoja som bol naštvaný, priam frustrovaný! Prebehlo mi 12 diviakov na 40 metrov a ja som netrafil ani jedného a ešte taká školácka chyba s tým prvým kohútikom... Jediné z čoho som sa tešil bolo že som nestrelil tu obrovskú bachyňu. Keď zrazu počujem predomnou - tam kde som strieľal na druhého diviaka odkazovanie. Tak to trošku zmiernilo moju frustráciu. V strede honu po diviačích stopách pribehli psy a približne 200 metrov odo mňa začali hlásiť. Tajne som dúfal, že to bude diviak, na ktorého som strieľal prvú ranu. Išiel som po stopách od nástrelu asi 100 m a nebola tam žiadna farba. Ďalších 50 m bolo farby strašne málo - ako keď si pes zraní labku a farbí no a posledných 50 m bolo krvi akoby ju niekto lial z vedra - diviak bol strelený na nízku komoru- strela obtrela srdce a tak všetka farba ostávala v hrudnom koši a vyliala sa až v poslednom úseku. Druhý diviačik dostal brenekom na hlavu a ostal na mieste. Spočiatku som aj tak nebol spokojný, keďže som mohol odloviť aj viacero diviakov ale postupne som sa uvedomil, že po dvoch výstreloch som odlovil dvoch diviakov, čo je u mňa vysoký nadštandard :) Ostal som s vďakou za krásny zážitok a úspech. Celá situácia s diviakmi sa zomlela za necelých 10-15 sekúnd. Nakoniec som bol vyhlásený za kráľa honu. Ďakujem Bohu, sv. Hubertvi a domácim za nezabudnuteľný zážitok, vrúcne pohostenie a prijatie.