Sedím v obývačke, pozerám sa von oknom. Vonku je smutné počasie. Prší. Už tretí deň v kuse. Je začiatok septembra, ale vonku to vyzerá na koniec októbra. Akokeby z tohoročného leta tu nič nezostalo. Ale zostalo! Tu ich mám, pred sebou. "Úrodu" tejto srnčej sezóny! Vonku je chladno a blato ale v spomienkach sa vraciam späť do horúcich júlových dní...
Je 22.júla, niečo pred pol štvrtou ráno. "Zaisťujem" budík, aby som nezobudil rodinu. Rýchlo sa oblečiem, vábničky do vrecka, ďalekohľad do krku a pušku, tú moju obľúbenú do ruky. Už stojím na dvore a moji verní pomocníci ma čakajú pred terasou. Dnes je na rade mladý daxel, foxicu posielam naspäť na miesto. Velmi sa jej to nepáči ale ona je už staršia dáma, pochopí to.
Sadáme do auta, a za necelú polhodinku sme v revíri. Auto odstavím na poľnej ceste vedľa kanálu pri kukurici. Ďalej pred nami máme lucerku, potom strnisko, za tým ďalší lán kukurice. Bola ešte tma, preto rozhodujem počkať na brieždenie v aute. Keď už bola dobrá viditelnosť asi tak o pol piatej, potichu vystupujem z auta, beriem psa na remeň a s veľkými nádejami vyrážam.
Na rohu kukurice zastavujem a s ďalekohľadom postupne prezerám parcelu lucerky. Okrem zajacov, nič nevidím, takže pomaly pokračujem v pochôdzke ďalej na kraji lucerky smerom k strnisku. Musím postupovať veľmi opatrne aby som nevyplašil bažantov hradujúcich alebo schovaných v burine suchého kanálu. Stavy bažantej zveri sa u nás postupne zvyšujú vďaka každoročnému zazverovaniu. Bažantov odchovávame kvôčkami a to sa postupne prejavuje aj na stavoch tejto zveri. Psík kráča vedľa mňa napnutý ako struna, ale sa ovláda. Na desaťmesačné šteňa je veľmi disciplinovaný. Pomaly prichádzam k hydrantu obrasteného bazovým kríkom. Toto miesto sa mi pozdáva, tak ukladám psa, pohodlne sa opieram o dvojnožku a znova beriem do ruky ďalekohľad. Medzi nepozbieranými balíkami slamy pobehujú zajace a tam ďalej na hranici lucerky a strniska na dobrých dvesto metrov zbadám stáť jednu srnu. Ako to, že je sama? Musí mať so sebou srnčatá! Alebo ich má odložené niekde? Tak potom kde je srnec? Veľa otázok, ale odpovedí žiadne! Zatiaľ! Starostlivo prezerám parcelu lucerky a po chvíli zrak obraciam späť ku srne. Stojí pri nej srnec! Ale aký? Je veľmi ďaleko, zdá sa mi, že parôžky má krátke, neprevyšujú uši. Do ruky beriem vábničku hlasom "rujnej srny". Vábim. Raz, druhý krát, tretí krát... Dvíham ďalekohľad, hľadám srnca. Ten kľudne a nehybne stojí. Nereaguje. Potom sa začne pásť. Čakám. Začínam byť nervózny. Zato srnec so srnou sú o to kľudnejší. Uplynula zhruba štvrťhodina, tak skúšam kombinovanú vábničku. Napodobňujem hlas srny, ktorá je pripravená sa "odovzdať" srncovi. Srnec sa okamžite otáča a rozbieha smerom ku mne! Odkladám ďalekohľad, rýchlo pohľadím psa po hlave aby bol kľudný a opieram pušku do pleca. Podpažbie podopieram dvojnožkou. Asi pol roka používam dvojnožku a veľmi sa mi osvedčila. Každému ju vrelo odporúčam kvôli istejšej a presnej rane. Srnca teraz už sledujem cez puškohľad. Ten sa ku mne smeruje ľahkým klusom, hlavu má dole hľadajúc pach rujnej srny alebo toho opovážlivca ktorý si dovolil porušiť hranice jeho teritória. Už je na takých 80 metrov a ešte stále prichádza! 70m...60m...50m.
A nechce sa zastaviť! Už vidím, že je to výradový nepravidelný šestorák s krátkymi vetvami. Strednú vetvu má tenké a dlhé ako ihlice, preto sa mi zdalo z tej diaľky akokeby mal parôžky nízke len po uši! Ako ho zastaviť! Za pohybu predsa nebudem strielať! Vyrieší to za mňa žiarlivá srna, ktorá prebehne vedľa neho a berie ho so sebou. Srncovi sa nechce ale ide za ňou. Asi na takých sto metrov zastavuje(ako som neskôr odmeral, presne 110m) na strnisku, stojí naširoko a pozerá smerom na mňa. Rýchlo zamierim na komoru, stláčam spúšť... Srnec sa vzpína na zadné nohy, predné má vtiahnuté pod seba.(Nechtiac sa mi objavujú pred očami silulety znakovania zveri po rane v otcovej starej knihe "Poľovníctvo v obrazoch"). Spraví tri kroky a pomaly sa púšťa na zem. Dvíha hlavu ale už nemá silu sa postaviť...Ešte pár sekúnd a je po všetkom...
Počkám desať minút a ideme k nemu. No, neviem ho nájsť! Snca som sledoval cez puškohľad a teraz neviem odhadnúť presný smer a vzdialenosť. Hľadám, hľadám a až po niekoľko minútach ma napadne, psa pám pri sebe na vodítku! No aký som ja hlúpy poľovník! Púšťam psa z vodítka... ani minútka a pes je pri ňom! Jeho prvá dohľadávka. A to bez výcviku!
Poľovačka, ako z Veľkej knihy! Srnec ulovený a privábený na posliedke so psom. A nakoniec dostal šancu aj psík pri dohladávaní.
LOVU ZDAR!