~~Jedno teplé poobedie sa ma dedo spýtal, či pôjdeme večer do hory na posed. Ja som ani chvíľu neváhal a hneď som mu odpovedal: ,,To si sa ma ani nemusel pýtať.´´ Ešte v tú chvíľu sme sa dohodli na čase kedy pôjdeme a na mieste kde si sadneme. Keď sa blížil čas odchodu som sa išiel ešte najesť. Potom sa poobliekal, zobral ďalekohľad, obul sa a zišiel som za dedom do pivnice. Ten už bol tiež nachystaný. Zobrali sme si ešte podsedáky a dedo si zavesil pušku na rameno a vyrazili sme. Keď sme vyšli na strnisko, uvideli sme pekného srnca, ktorý nás tiež uvidel a vbehnul do hory. Už vtedy sa nám zdvihla nálada. Pomaly sme postupovali popri zarastenom sade. Keď sme už boli približne 250 metrov od posedu dedo ma zastavil a kľakli sme si. Prstom mi ukázal na roh sadu ako s neho vychádza bachyňa a 5 malých diviakov na strnisko. Zostali sme bez pohnutia .Ale uvidela nás a hneď sa otočila, vošla naspäť do sadu a stratila sa nám z dohľadu. Potom sme veľmi pomaly a potichu kráčali na posed. Prišli sme ku rebríku a vyšli sme po ňom hore a sadli si na lavičku. Dedo si nabil pušku. Približne po 10 minútach sa z hory oproti nám vzdialenej asi 80 metrov začali vyťahovať tie diviaky, ktoré sme predtým videli na rohu sadu.10 minút sme ich pozorovali cez ďalekohľady ale stále sme videli iba 5 malých diviakov. Dedo pomaly zložil ďalekohľad s oči a opatrne zobral svoju pušku. Poriadne si ju založil do ramena, namieril a v tej chvíli sa ozval výstrel.Bol to zásah. Ale v zapätí sa ozval aj druhý výstrel ten však nebol taký presný a letel vedľa. Dedo zlomil puška a začal prebíjať, v tom z hory vybehla bachyňa na strnisko za svojimi malými .No dedo už mal prebité a spýtal sa ma či zasiahnul aspoň jedno. Potichu som mu povedal ,že jedno padlo a druhé netrafil. Ale tento krátky rozhovor trval asi iba 5 sekúnd, pretože na strnisku boli stále zarazené diviaky. Dedo znovu zamieril a zmačknul kohútik. Bol to druhý zásah a na strnisku ležali dva malé diviaky. Ostatné vbehli do hory a už nebolo po nich ani chýru, ani slychu. Ešte sme čakali asi tak hodinu. Potom sme zošli dolu a išli sme k úlovku. Dva diviaky boli ulovený ,ale museli sme sa isť pozrieť na miesto ,kde sme strieľali po druhom diviakovi, ktorého sme netrafili. Aby sme si boli istý, že nie je  poranené a nič sa mu nestalo. Nenašli sme nič čo by mohlo naznačovať, že diviak je poranený. A tak sme sa vrátili  späť k úlovkom. Úlovkom sme vzali poslednú poctu, následne sme ich vyvrhli a uviazali, a začali sme ich ťahať po strnisku domov. Toto bol zážitok , na ktorý nikdy nezábudem.