Veterné líšky

Lov  líšok je pre niektorých lovcov veľkou vášňou a v určitej miere aj výzvou. Líška je  šelma! Ako aj iné šelmy či dravce, si spravila u ľudí svoje meno. Ľudia ich od dávna nemajú rady lebo im likvidujú hydinu, ničia drobnú zver a sú prenášači chorôb. Všetko má svoje dôvody. Ak by si farmári, chovatelia hydiny spravili pevnú základňu pre svoj chov, líška či iný dravec, by nič nechytil . Tak isto, keby majiteľ pôdy, poľnohospodár nevyrúbal všetky remízky a schovávačky nielen pre drobnú zver, okolo pôdy, na ktorej pestuje, mala by akú takú šancu na prežitie a predovšetkým by sa znížili škody na poľnohospodárskych kultúrach. A ak by sa dravcom nedarilo loviť, tak by neboli v takej miere premnožené a šance na choroby by boli  menšie.  Nie každý na ňu poľuje, často krát sa hrdzavka ukáže, keď lovec čaká na nejakú úžitkovú zver. Vtedy líška v šťastí odkráča ďalej. Mňa tento lov začal veľmi  fascinovať  len nedávno, po kúpe a vyskúšaní mojej prvej vábničky na líšky. Vábničkou pri dobrých podmienkach a šťastí,  si lovec môže veľmi šikovno, na krátku vzdialenosť privábiť líšku, pričom môže byť úspešný.

Boli dva dni pred druhým splnom v roku, všade veľa snehu a krásny slnečný deň. Teplota  dosť pod nulou. Dostal som chuť na lov, podmienky ideálne. Na poľovku som zobral aj môjho najspoľahlivejšieho spoločníka, tatka. Hneď prvá otázka padla, že kam pôjdeme? Na to som vedel odpovedať. V časti poľovného revíru z obrovskými poľnými plochami na ktorých sa pestuje väčšinou monokultúrnym spôsobom, máme jeden väčší kŕmelec na jadrové krmivo pre drobnú zver. Bohužiaľ bez žiadnej remízky, iba niekde trocha riedkeho palachu, v ktorom sa ukrývalo  asi pätnásť bažantov a niekoľko zajacov. Keď sem chodíme kŕmiť, tak v snehovej perine je vždy vidieť veľa stôp po psovitej šelme. Tak tam pôjdeme loviť aj my. Vyšli sme za šera, tatko ma vysadil pri bráne elektrického ohradníka a vybral som sa smerom k posedu, ktorý bol na kanáli neďaleko kŕmelca. Oco pokračoval ďalej na ďalší posed, ktorý bol o kanál ďalej. Otvoril som dvere na aute a hneď ma udrel vietor, ktorý sa z ničoho nič z východu vlajúci na západ objavil na tejto planine. Nálada mi klesla v myšlienke, že ani len noha hlavu nevystrčí do tohto vetriska. Obutý v hunterkách, zabárajúci sa do hlbokého zamrznutého snehu, som cestou na posed vytiahol vábničku a asi pätnásť sekundovým napodobením vreštiaceho zajaca som spustil vábenie líšok. Po pol kilometri prichádzam k posedu. Otvorím zamrznuté okná a fúkam do vábničky druhý krát. Kontrolujem všetko okolie, a aj ocovu pozíciu. Je po mojej pravej ruke a asi tristo metrov vzdialený od mňa, ešte len prichádzajúci k posedu na druhom kanáli. Nakoniec ešte kontrola flinty. Minúty plynuli a pýtalo si to tretí vreskot. Pichol som hlavu do ľavého okna a vtom ma zaujal  pohľad na líšku,  ktorá si to vybrala presne na mňa od západu. A predsa som fúkol do vábničky, líška bystro skamenela, padol jej zadok do snehu a z vystretými ušami k oblohe, počúvala vreskot zajaca. Líška sedela bola asi dvesto metrov vzdialená od posedu. Mal som chuť vyskúšať to. Cez víkend sme si boli overiť práve streľbu na túto vzdialenosť. Našťastie dlho nevydržala sedieť a pokračovala v smere lákavého tónu. Síce trochu stočila smer ku kanálu, a ja som musel voliť druhé okienko, no stále išla bližšie. Trpezlivo som vyčkával na naj chvíľku pri najväčšom zväčšení optiky. Bola už asi stovku od posedu. Líška sa dala z chôdze do klusu! Niečo nie je v poriadku? Spomenul som si na vietor. Do chrbta mi vial vietor a cez otvorene okná ho niesol až líške do nosa. Chcel som okno zavrieť, ale nechcel som robiť hluk. Líška vošla do jarku a z neho vyletela behom. Neudržal som svoju netrpezlivú vášeň a z predsadením ťahám spúšť na guľovnici z tým, že dnes pri takom vetre už líšku neuvidím. Nič! Obtiahol a zopakujem výstrel, zasa nič! Nahnevaný na seba, hlučne zatváram primrznuté okno za chrbtom a privieram aj to z prava. V diaľke ešte vidím bežiacu líšku ako ide smerom na oca a nesmelo mu uniká. Mením na vábničke tón a zasa vábim. Nešťastný prezerám okolie, v tom sa mi nezdajú akosi svetelne podmienky. Je už tma, ale vidím super. Otočím sa a za chrbtom na konci polí, nad Malými Karpatmi , medzi vrcholmi Zárub a Veterlínom sa opiera obrovská žiariaca guľa. Vreštím zasa a zasa, prebieha niečo po štvrť hodine od prvých výstrelov a v diaľke vidím chodiacu machuľu. Rozpoznávam, že  je to líška. Ešte raz zavreštím. Líška ide presne z miesta, čo prvá. Vietor fúka, kontrolujem vizuálne okno za mnou. Líška kopíruje chodník prvej líšky. Dám dole čiapku z hlavy, položím ju na okraj okna, opriem flintu a zapnem červený bod, čakám. Líška prejde cez kanál a pokračuje v stopách prvej, zneistel som. Ide za zvukom alebo sleduje líšku, zavrešťal som ešte. Líška ako keby zaváhala a zalomila presne k posedu. Už bola blízko, ale stále v pohybe, napinák natiahnutý a líška presne na kríži. V hlave mi prebiehalo, potiahnuť alebo nie. Hrdzavka už načínala päťdesiat metrovú vzdialenosť a nezastaviteľne sa blížila. V hlave mi prebehla ešte jedna možnosť, v ústach som mal vábničku, fúkol som do nej. Táto možnosť nebola ani vynikajúca ani dobrá, ale veľmi zlá. Líška neváhala ani sekundu a tryskom mi mizla z dohľadu. Neuveriteľné! Dnes mi nepadla šťastná karta. Otočím sa do ľavého okna, že zavrieskam, ale prerušil ma pohyb pri ďalšom kanály na zasneženej roly. Ďalekohľad mi hovorí o dvoch líškach,  zavábim, líšky zbystrejú, no akosi tomu moc nevenujú pozornosť. Mesiac stúpal vyššie a vyššie, mráz štípal, vietor stále fučal a ja tiež. Tie dve líšky to total ignorovali a stále sa zdržiavali na mieste v okruhu pár desiatok metrov. Líšky zaľahli do snehu a aj keď som zmenil tón, tak nič. Takmer každá plocha na šírku od kanálu ku kanálu meria približne tristo metrov. Vytiahol som flintu do okna, vymeriaval som si, ale tá vzdialenosť  plus vietor ma odrádzali od streľby. Ignorácia na tieto líšky sa z mojej strany stupňovala.  Z ďalekohľadom prečesávam parcelu z pravého okna, potom pozorujem dve líšky. Bolo to čoraz častejšie, som si myslel, že sa mi už hlava odkrúti z toho pozerania sprava doľava. Vábim a pozorujem. Líšky ležia občas sa zdvihnú vlezú do kanála a zasa vylezú a zaľahnú. Prešiel dlhý čas, z pravého okna pozorujem zajaca. Vo chvíli som počul  nejaký svištiaci zvuk. Prestrčím hlavu cez okno predo mnou a taký nálet troch kačíc som ešte nezažil. Len tesne míňali posed a na mňa to pôsobilo ako keby chceli vletieť do okna. Preľaknutému, mi bola ešte väčšia zima. Ukľudním sa a kontroľujem situaciu z každého okna. Z pravého registrujem pohyb. Líška! Nie je ďaleko, klusá z východu na západ natočená pod miernym uhlom smerom na mňa. Nie je to ďaleko asi stovku. Pripravím si do okna hromovú palicu. Stále ide. Len krátko na pár sekúnd zavreštím. Našiel som ju v kríži, už stála. Perfektne som si namieril, ale nedalo mi to a pozerám kde je posed na ktorom sedí oco. Zdvíham pušku hore nad líšku a nad ňou posed, to nie je už možné! Vrátim kríž na líšku a v tom sa dáva do pohybu. Pomaly, tak ako aj prišla tak sa mi aj strácala zo streleckého uhla. Ďalšia bez škrabanca, takto tých pár bažantov nezachránim! Moju pozornosť zasa upútali ignorantské líšky keď som počul v diaľke niečo, čo nebolo kvôli vetru dobre počuť. Pozerám na to poľovníckou lupou a k páriku ignorantov sa pridal tretí. No toto už bolo iné ródeo. Dve líšky stáli na zadných nohách a po stojačky sa snažili jedna druhú dohrýsť a prednými labkami si uštedriť zopár dobrých boxeristických rán. Tá tretia sa okolo nich behom motala. Všetko to z diaľky vyzeralo ako tanec. A takto tam šantili až do konca nášho pobytu na posedoch. A tu bol dôvod môjho neúspešného vábenia. Líšky už nezaujímal hlad, ale túžba zanechať pre ďalšiu generáciu potomstvo. Ale ja som sa nevzdával a stále som pokračoval vo vábení. Doma som zabudol telefón a z tatom sme sa dohodli, že mi blikne svetelný signál keď pôjdeme domov. Aj sa stalo. Odblikal som mu a vidím, že líšky to vyrušilo  a brali sa preč. Tak idem dolu z posedu a preskočím jarok, vyleziem na pole a kúsok podo mnou beží líška. Skoro ma šľak trafil, keď vidím ako bola blízko od posedu! Fúkal na ňu vietor a nielen vetrom , ale aj zvukom som ju vyplašil. Na vábničku môžem zabudnúť. Utekala smerom k druhému kanálu, presne kde ležali a byli sa tie tri líšky. Aj tak som vábničku dal do úst, líške už bola mimo môjho pachu. Zakľakol som si do snehu zhodím flintu z pleca a začínam z posledným dlhým vrešťaním. Pozrem cez puškohľad, líška už stojí, hlavou bola natočená na východ, chvostom na západ. Nebola ešte pri kraji kanála, možno päťdesiat metrov jej chýbalo, ja už som asi dvadsať metrov od kraja druhej strany poľa, vyhodnocoval som rýchlo situáciu. Fučí silno od východu, na dvesto metrov mi strela klesá približne desať centimetrov. Položím kríž asi tridsať centi  pred ňu a približne tak isto nad. Som rozhodnutý, teraz alebo nikdy. Zasa ťahám spúšť na puške. Vyšľahne z hlavne riadna šupa, jemno povolím zbraň, ale rýchlo ju nahadzujem pevno do pleca lebo počujem ako sviští strela. Ozvalo sa druhé, buch! Strela doletela, líška zostala na mieste. Len jej stojaca poloha sa zmenila na ležiacu. Flintu stále držím zakľaknutý jedným kolenom zaborený v hlbokom snehu. Hlava mi zrakom klesne k zemi, odfúknem si a vmysli sa radujem. Nechápem, čo sa to stalo, že Diana a Hubert mi nadelili takéto náhodné šťastie? Bola to diaľka, nedalo mi to a začal som krokovať. Nie nejakými sedemdesiat centimetrovými krokmi, ale riadnymi metrovými. V tom hlbokom snehu a obutý v gumákoch mi začalo byť teplo. Aj dve prestávky ma neminuli. Posledný krok bol dvesto štyridsiaty štvrtý. Bol to lišiak, strela ho zasiahla do stredu tela  na vrch chrbtice a červené kvapôčky boli na snehu ešte dva metre za ním. Nepekný pohľad na to bol, smekol som čiapku z hlavy a chvíľu som nad ním a nad tým dejom ešte raz dumal. Zobral som lišiaka zo sebou a vybral som si to smerom za ocom. Porozprávali sme si každý svoje líščie zážitky a vrátili sme sa do zohriateho domova.

                O pár dní som sa vráti na to isté miesto, líšky už odvšadiaľ dávali najavo svojím brechotom, že prišiel ich čas párenia. Pred zotmením sa na poli, kde som strelil lišiaka objavili zasa dve líšky. No tento krát lovili oni a spoločne. Podarilo sa im chytiť zajaca. Aj keď ho dlho trápili a ušatý vrieskal ako cez moju vábničku, necítil som, že sa mám za neho pomstiť. Takto dve spoločne loviace líšky som ešte nikdy pred tým nevidel, bol to dokonalý pohľad za milión.  Pri všetkej úcte, treba aj líške nechať svoj čas na vychovanie svojich mláďat. Uznať ju z rešpektom a považovať ju za lekára našich hôr. Z pozdravom Lesu a Lovu Zdar.