Darček k narodeninám

V jeden zimný víkend, tesne po mojich narodeninách, som pozval kolegov poľovníkov na chatu niečo pojesť, popiť a pobaviť sa. Nemohol som zabudnúť na riaditeľa a hospodára nášho poľovného združenia. Ako býva zvykom, na 50-ku dostane oslávenec povolenku na odstrel jeleňa. Veková trieda sa určí podľa zásluh. „Paľo, po dvadsiatom septembri si budeš môcť zapoľovať v ruji na jeleňa podľa svojho uváženia“, odovzdáva mi gratuláciu riaditeľ. Koho by to nepotešilo. O to viac som sa snažil, aby hostia na oslave nemali prázdne poháriky. Na chate nemohol chýbať ani môj lesný mužík Miro. Zodpovedne sa staral o hostí a to aj vtedy, keď ja som už nemal istú ruku. Vďaka mu za to ešte raz, ako aj švagrovi za vynikajúci boršč. Zostávalo mi už len čakať na obdobie ruje.

Prvé jelene sa už začínali ozývať, len riaditeľ sa akosi nemal k činu. Obavy neboli na mieste nezabudol na mňa. Čo sľúbil to aj splnil. 18. septembra, teda vo štvrtok, mi volá, „Paľo, ako sme Ti sľúbili, po dvadsiatom septembri môžeš poľovať na jeleňa. Dohodni sa s hospodárom, nech ti ho zapíše do povolenky.“ Neváhal som a hneď som volal hospodárovi. „Juuuj Paľo, ale ja som nie v práci a prídem najskôr v pondelok, a možno až v utorok. Ale veď čo sa budeme, keď strelíš napíšeš si do povolenky to čo si strelil a je to vybavené“ našiel parádnu skratku hospodár. No povedzte kto by mu protirečil....

My, radoví poľovníci, sme nemali bežne možnosť v ruji poľovať na jelene. Prednosť mali vždy poľovní hostia, ktorí prinášali do združenia hotovosť, a jubilejní oslávenci v združení. Tak som sa ani nesnažil naučiť umeniu vábenia jeleňov. A teraz ma to dobehlo. Ale poďme pekne po poriadku.

Riaditeľ síce povedal po dvadsiatom, ale hospodár ma poslal do hory okamžite a ja som nezaváhal. Hneď v prvý večer, sme skrížili cestu jeleňovi so zvláštnym hlasom. Nebolo to také klasické zaručanie, ale len akési brechanie. Ozýval sa málo a krátko hlbokým hlasom. „To nebude mladý jeleň“ zhodnotil jeho hlasový prejav Miro. „Pozrieme sa naň ráno“, vravím Mirovi. Ráno sme sa pobrali na posed pod kopčekom Uhlisko. Nestihli sme však k nemu dôjsť. Zarazil nás brechajúci jeleň. Boli sme na otvorenom úseku poľnej cesty a tak som sa chcel presunúť do krytu prvých kríkov. Nestihli sme to. Jeleň zdihol hlavu. Nepomohlo že sme zostali stáť ako soľné stĺpy, zbadal nás a pobral sa do Uhliska. Bolo ešte šero, tak som ho nedokázal dobre prečítať, ale zdalo sa mi že je to slušný starší jeleň. Ďalšie ráno sa situácia zopakovala. Na políčkach pod Sidorovom pobrechával môj jelienok a z opačnej strany sa ozývali ďalšie dva jelene. „Počkáme, kým sa trochu rozvidní a potom sa pohneme za jeleňom“ navrhujem postup. Miro neprotestoval a sledoval brechajúceho jeleňa ďalekohľadom. Utvrdili sme sa v tom, že podľa postavy je to starší jeleň. Parožie mu zasahovalo do polovice tela a pôsobilo mohutným dojmom. Jeleň mal dosť guráže, lebo sa pobral k druhému ručiacemu jeleňovi. K súboju nedošlo. Stačilo pózovanie a môj jelienok to vzdal. Postaviť sa oproti silnejšiemu štrnástorákovi nemal odvahu. Dokonca prišiel aj o jednu jelenicu, ktorú si súper zobral ako trest za opovážlivosť. Zahanbený jeleň brechajúc odišiel do krytu skôr, ako som ho mohol posúdiť. Na druhej strane, víťaz sa ukázal v plnej kráse aj so svojim háremom 11 jeleníc. Bol to jeleň v plnej sile na ktorého by bola škoda vystreliť. Cestou k autu som stretol známeho, ktorý trávi všetok voľný čas v okolí a fotí čo sa dá. Vraj má aj brechajúceho jeleňa odfoteného. Ukázal mi niekoľko fotografií tohto jeleňa. Starý pravidelný desatorák už mal najlepšie roky za sebou, ale parožie bolo stále impozantné. „Tohto si viem predstaviť ako darček k narodeninám“ vravím Mirovi. Vyšpúlené pery a súhlasné pokývanie hlavou boli jasným signálom od Mira. Z fotografií však nebolo zrejmé kde boli nasnímané a tak som toho jeleňa bral s rezervou. „Kým toho jeleňa neuvidím na vlastné oči a za dobrého svetla nevystrelím po ňom“ rozhodol som sa. No a tak sme chodili ráno, večer, ráno, večer a opäť ráno a večer s nádejou, že sa nám jeleň ukáže. Neprialo nám však šťastie. V piatok, teda na deviaty deň čo som dostal povolenku, sa jeleň začal ozývať o čosi skôr. Zaparkoval som auto po príchode z práce a už som ho počul pobrechávať z vrchu Uhliska. Zavolal som žienku, nech príde pred dom a popočúva toho havkáča. „Veď už choď a konečne ho streľ“ odpovedá mi žienka na nepoloženú otázku. „Mať tak jej trpezlivosť“ pomyslel som si. Nuž nezostávalo mi nič iné len zavolať Mirovi. Zapísať sme sa do knihy nemuseli ísť, lebo som to preventívne urobil pri ceste z práce. Prezliekol som sa a vyviezli sme sa čo najbližšie k posedu  na Uhlisku. Po vydýchaní sa som siahol do vrecka a vytiahol za hrsť mentolových a ovocných cukríkov. Treba si nejako krátiť čas pozeraním na prázdnu lúku. Drobný dážď, klepkajúci na strechu posedu, nás začínal uspávať. „Keď ho strelíme, zoberiem si rybárske pakšamenty a idem na týždeň na Maru“ po hodine prerušuje ticho Miro. Aj jemu je dlho a preto rozpráva aby nezaspal. Nebolo čo k tomu povedať, tak som len mlčky prikývol a s vypätím posledných síl držal otvorené viečka. „Nezabudni na moju žienku, nejaký kapor by sa hodil na Vianoce“ pripomínam Mirovi. Z driemot nás prebralo zabrechanie. Spánok bol v tej chvíli zažehnaný. V momente sme ožili a napínali uši odkiaľ to ten zvuk prichádza. Asi 100 metrov pod posedom za hradbou krovín, je lúka a pravdepodobne z nej sa ten zvuk ozval. Ozýval sa pár minút a stále z jedného miesta. Miro sa na mňa otočil a nič nemusel hovoriť, z pohľadu to bolo jasné „Tak poďme za ním“,  hovorím. Pršal iba drobný dážď a taký nás predsa neodradí. Chystali sme sa obísť vrchol Uhliska a priblížiť sa k lúke proti vetru. Manéver sa podaril a našli sme si vhodné miesto na čakanie. Ukáže sa? Neukáže? Jeleň nechodil, ale zato sa spustil silnejší dážď. „Už keď sme sa sem dotrepali, tak nás snáď trochu vlhkosti neodradí“, snažím sa zdvihnúť klesajúcu náladu. „A neskúsiš zavábiť?“ podpichujem Mira. Na moje prekvapenie vytiahol z ruksaku vodovodnú rúrku a zaručal. Myslím, že jeleň sa váľal od smiechu keď počul svojho soka – teda Mira. Na moje prekvapenie predsa sa ukázal jeden jeleň. Ale iba taký mladý nepravidelný dvanástorák. Poprechádzal sa, poobzeral okolie a keď nevidel tú bľačiacu kozu tak opäť zaliezol do krovia. Šerilo sa, tak bol čas, aby sme sa aj my pobrali domov.

 Večer sa u mňa zastavil mladší brat, bývajúci na dolniakoch. Prišiel pozrieť matku a že by rád zažil poľovačku na jeleňa. No nezober brata ... K brechajúcemu jeleňovi sme sa ale nedostali, predbehli nás iní lovci, ktorí obsadili Uhlisko. Tak som porozmýšľal, kde sme pred rokom a na jar stretali pekných jeleňov a napadla ma Bukovina. Tak som nás zapísal tam. Ráno sme zastali ešte za tmy na lúke zvanej Flochovka pod Bukovinou a pomaly dolinou Hlboká sa pobrali nahor. Okrem stáda kráv nebolo na tejto skoro dva km dlhej a jeden km širokej lúke nič. Iba jeden medvedí dorastenec nám skrížil cestu. Vidiac že sme v presile zvolil radšej rýchly ústup ako konfrontáciu. Bolo príjemné mrazivé ránko a slnko začalo pomaly stúpať po oblohe. Vzduch sa na kopcoch ohrieval a od chladnejšej rieky v doline stúpala hmla. „Keď tu nie je nič, poďme pozrieť do Nižného Matejkova“ navrhujem zmenu plánu. Južná strana Bukoviny je posiata rekreačnými chatkami, ale občas sa tu ukáže aj zver. Za Nižným Matejkovom je Matejkovo Vyšné a medzi týmito obývanými lokalitami je veľká lúka ťahajúca sa až pod bočný hrebeň Veľkej Fatry. Vychádzajúce slnko osvietilo túto lúku a na nej čriedu vysokej. Osem kusov holej strážil slušný starší jeleň. Teda aspoň tak sa nám zdalo z kilometrovej vzdialenosti. „Nepôjdeme si ho pozrieť trochu bližšie?“ pýta sa Miro. „A nezmizne, kým tam dôjdeme?“, pre zmenu a pýtam ja. „Jelenice sa pasú a lúka je dlhá, kým ju prejdú máme dosť času“, vraví Miro. „Pekné ráno, škoda ísť už domov, prebehneme sa veru do doliny“, rozhodol som. Zbehnúť do doliny a vystúpať na Krámec, tak sa tá lúka volala, nám zabralo dobrých 20 minút. Poriadne sme odparovali pot. Asi aj preto začala hmla hustnúť a stúpať vyššie. Vysoká však nemala na výber, musela prejsť hornou stranou lúky, kde sme ju čakali my. Ešte sme sa nedostali na vyhliadnuté miesto a z hmly sa začal vynárať osamotený jeleň. Bleskovo sme si čupli a ani sa nepohli. Ani nie na 60 metrov pred nami zastal a sledoval tri pariace sa kôpky. Parožie toho jeleňa ma zaujalo. Odhadol som ho na jeleňa tretej vekovej triedy. Na pravom kmeni mal iba očník a korunu, nemal strednú vetvu. Druhý kmeň bol klasický osmorák ukončený vidlicou. S rukou na flinte som čakal, kedy pootočí hlavu, aby som mohol zamieriť. Nedal mi však šancu na výstrel. Zvrtol sa a upaľoval smerom k čriede vysokej. Hlavný jeleň ho spozoroval a vyštartoval po votrelcovi. Obišlo sa to bez súboja. Slabší jeleň múdro zvážil svoje šance a pobral sa pomedzi chatky na druhú stranu doliny. Hlavný jeleň sa vrátil k čriede a spokojne si zamrnkal. Hmla kolísala a chvíľami sa dal jeleň rozoznať a aj prečítať parožie. Tri ďalekohľady a šestoro očí videlo, že ide o nepravidelného dvanástoráka, ktorý má na ľavom parohu vidlicu. Niet čo riešiť. Je to náš jeleň. Situáciu sa nám snažila sťažiť srnka s dvoma srnčaťami. Pobrala sa na pašu tesne popred nás. Pre istotu som jej zamával, a dúfal som, že nezačne brechať. Nebrechala a odbehla správnym smerom. Všimla si ju aj vysoká, čo odvrátilo pozornosť od nás. Keď hmla začala stúpať, tak jedna z jeleníc usúdila, že bude lepšie ísť do lesa okrajom lúky ponad chatky v kryte krovín. Posadil som sa na zem pod starým smrekom a snažil sa zamieriť. Ostatné jelenice sa začali predbiehať, ktorá skôr príde do krovín. Pri pohybe však prekrývali telo jeleňa. No predsa sa len našla chvíľa, keď bol jeleň celkom odkrytý. Výstrel smeroval na lopatku a aj značenie jeleňa, teda zohnuté predné nohy a výskok, svedčili o zásahu na komoru. Unikajúca črieda aj s jeleňom sa nám stratila v hmle. Miro rutinne skonštatoval, „Dostal ju, ten nebude ďaleko“. „Tak už viem čo je to poľovnícka horúčka a to som ani nestrieľal“, prišiel ku mne brat s trasúcimi sa rukami. „Aj som počul ako strela svišťala vzduchom a aj jej náraz na telo jeleňa“, referuje o svojich dojmoch. Vybral som teda mentolové cukríky a ponúkol spoločnosť. Bolo sa treba upokojiť. Mal som pocit, že pri rozbaľovaní cukríkov sme akosi všetci šuchotali o čosi viac ako býva zvykom. I ja som priznal menšiu triašku po výstrele. Docmúľali sme a pobrali sa na nástrel. Odhadoval som, že bude vo vzdialenosti 100 m. Hmla však vie poriadne pomýliť. Nástrel bol o hodne ďalej. Určite to nebolo menej ako 150 m. Farbu našiel ako prvý Miro. My s Mirom sme pokračovali po stope a Róbert postál vždy pri poslednej farbe. Farbu sme nachádzali po oboch stranách stopy, čo znamenalo, že jeleň je prestrelený. Slnko začínalo vyhrávať súboj s hmlou a tá, ustupujúc pred nami, pomaly odkrývala celú lúku. Jeleň svoj súboj o život však už prehral. Stačilo nám zdvihnúť hlavu a pred nami sme s Róbertom takmer súčasne, uvideli trčiaci paroh. Keď sme sa k nemu blížili, začínal som mať zlého tušáka. Nie je to vidlica na konci ľavého parohu, ale koruna so štyrmi výsadami. Malými, ale štyrmi. Keď sme jeleňa pekne narovnali a pozreli sa mu aj na zúbok tak som sa trochu upokojil. Dĺžka parožia sa mi zdala pod normu, ako aj bodová hodnota trofeje. Mal by to byť výradový jeleň III. vekovej triedy. Po chvíli ma napadlo, kde je vlastne vstrel? Otočili sme jeleňa a zistili, že strela nezasiahla lopatku ako som mieril, ale vstrel bol posunutý asi desať centimetrov dopredu, čiže strela jeleňa doslova podrezala. „Čisté maso“ lakonicky poznamenal Miro. Posledná rozlúčka s kráľom našich hôr nemohla chýbať. O zálomky sa postaral Miro. A veru nešetril. Natrhal konáre ako na veniec. Ja som zdvorilo požiadal o skrátenie zálomku. Miro sa však vyzdobil ako nevesta. Zálomok mu zakrýval pol hrude. Urobili sme viacero snímok, v kombinácii každý s každým a aj sólo fotky. Po fotografovaní už nasledovali rutinné úkony. Nahlásenie úlovku hospodárovi, založenie plomby, zapísanie do povolenky a ošetrenie diviny. Keďže ráno nebolo v revíri ani jedno auto poľovného združenia, musel som sa o odvoz jeleňa postarať sám. Doma som vyzdvihol syna, a flintu nahradil fľaštičkou domácej pálenky. Kým sme jeleňa naložili na vozík, veruže z fľaštičky poriadne ubudlo. Patrí sa s takým pekným úlovkom pochváliť, tak som poľovnícku družinu doviedol k susedovcom. Vybehla celá rodina a aj moja žienka sa pridala. Načo prevážať poloprázdnu fľaštičku, nuž sme ju dopili. Po kvalitnej vychádzke, a na lačno, padla veru na úrodnú pôdu. Aj Miro mal širší úsmev ako obyčajne. Vyvrhnutý jeleň, bez ratíc a hlavy vážil 110 kg.

   

28. septembra 2014