Došiel som k poznaniu, že oddelená dovolenka má svoje pozitíva. Už vlani, keď  moja žienka odišla s rodičmi na dovolenku, sa mi v lese naozaj darilo. Ulovil som raritného srnca a skoro medailového diviaka. Takto namaškrtený som očakával ako dopadne tento rok. Hneď v deň, keď som sa stal slameným vdovcom, som pri mesiačiku ulovil líšku. Potešilo ma však, že okrem líšok, vysokej a medveďov (ten večer ich vošlo do pšenice päť, medvedica s tromi tohoročnými mladými a samostatný viac ako 100 kg maco) začali do pšenice chodiť aj diviaky. Najprv sa mi ukázal slušný kanček a potom do pšenice vpochodovali tri lanštiaky. Hneď ma napadli traja mušketieri. Ale tí boli v podstate štyria. Ja som však nevystrelil ani na jedného. 5,6x52R je slabší kaliber. „Na takýto lov si musím doniesť niečo ťažšie, bolo by načim pokrstiť Z-ku“, hútam. Pár krát som sa veru aj so Z-kou vybral do lesa, ale nebola príležitosť ju vyskúšať. Mirovi končila týždňová rybačka na Liptovskej Mare, nuž som skúsil zavolať, či sa ku mne nepridá. „Práve som prišiel, vybalím sa, okúpem a prídem, o koľkej vyrážame?“ „Veď ideme len za dedinu do obývačky, stačí nám ísť o ôsmej. Ak tu o ôsmej nebudeš, príď za mnou na posed“, dojednávam podrobnosti. Obývačkou nazývame posed pre jeho komfort. Teda komfortný bol keď bol nový. S pribúdajúcimi rokmi sa naň podpísal zub času a nemalou mierou aj občasné návštevy nevybúrených adolescentov z dediny.  Meno mu však zostalo.

Neviem čo zdržalo Mira, či vybaľovanie, alebo zvítavanie sa so ženou, ale o ôsmej som vyrážal sám a na pleci springfielda - pre istotu. Na posed som prišiel dobre vyhriaty. Pozhadzoval som zo seba takmer všetky veci a usadil sa k oknu. Šramotaním vo dverách sa pripomenul párik plchov. Tak som vybral z ruksaka suchý rožok a vopchal ho pod tapacírung. Predtým som plchov skúsil kŕmiť kukuricou. Aj sa do nej pustili, ale iba tak, aby sa nepovedalo. Potom som skúsil suché rožky a tie im skutočne zachutili. Odhalil som ich, maškrtníkov chlpáčov malých okatých.

Nesedel som na posede hádam ani 10 minút, keď som vo svahu nad posedom zbadal pohyb. To sa už traja mušketieri vybrali na večeru. Nešli priamo na pšenicu, ale oblúkom prešli otvorenou lúkou vo vzdialenosti 250-300 m a zmizli mi za horizontom. Smer však mali dobrý. Miro prišiel na posed o pár minút neskôr, takže diviačikov nevidel. Odfúkol si, vybral mentolové cukríky a popri cmúľaní sme si porozprávali zážitky. On hovoril o rybačke a ja o diviakoch. Na rybačke sa mu darilo. Takého veľkého zubáča chytil, že aj posed mu bol malý. Musel som trochu pootvoriť dvere aby mi ukázal, aký to bol kus. No a kaprov vraj ani nerátali, toľko ich bolo. Rybár sa v ňom veru nezaprie. Veru sme ani nestihli documľať cukrík a  všetky zážitky si dopovedať a už sme išli zažívať ďalší, tento krát spoločný. Nebolo ešte ani tri štvrte na deväť, keď sa na lúke pred posedom zjavil prvý diviak. Vystrčil z krovia len hlavu a časť hrude a chvíľu istil smerom k posedu. Vyzeralo to tak, že mi hľadí priamo do očí. Ja som sa v posede ani nepohol. Diviak usúdil, že je všetko v poriadku a pomaly sa pobral k poľu. Ani zvyšní dvaja mušketieri nedali na seba dlho čakať. Cupkali do pšenice v zástupe. Pripravil som si flintu a začal uvažovať. „Vystrelím po tom poslednom, tie vpredu budú zmätené a budú pobehovať po lúke a možno vbehnú do poľa. Bude dosť času prebiť a pokúsiť sa vystreliť aj na druhého". Na cmukanie diviaky nereagovali, nuž som zapískal. Ten zvuk ich na chvíľu zastavil. Zodpovedne som zamieril a vystrelil. O tom, že som trafil, nebolo pochýb. Zreteľne som počul ozvenu nárazu strely na telo a aj som videl, ako diviaka vyvalilo. Prebil som a hľadal druhého diviaka. Lenže tie zvyšné dva boli také rýchle, že mi nedali šancu na výstrel. Zostávalo mi len sledovať, ako jeden, druhý a aj tretí diviak vbiehajú do kríkov nad posedom. „Kde bol ten štvrtý?, pýtam sa Mira. „Žiadny štvrtý nebol, to ten trafený ožil“ Miro mi na to, „Ale neboj sa, nájdeme ho, veľmi sa mu do toho kopca nedarilo zaberať“. Pocmuľkali sme ešte pár minút, a pobrali sa na nástrel. Na nástrele ani kvapka, ani srsti, jednoducho žiadne znaky zásahu. Iba pováľaná tráva svedčila o tom, že tam diviaka vyvalilo. Nezostávalo nič iné, iba sa zahrať na farbiarov. Ako už nie raz. Miro sa pobral po stope toho trafeného a ja som obchádzal oblúkom kríky, ak by bol v nich zaľahnutý a pobral sa do lesa, aby som ho mohol pribrzdiť. Na prielohoch medzi lieskami bola tráva miestami po plecia. Ani nie tak tráva, ako bodľač a žihľava. Ťažká je veru dohľadávka v takomto poraste. Už som aj začal uvažovať o psíkovi, keď som začul Mirovo zapískanie. Ten zvuk mi veru zaznel v ušiach ako najkrajšia sonáta. Vedel som že už je dobre. Diviačik stihol vybehnúť len za prvú radu kríkov a tam skonal. Medzičasom sa zotmelo, tak sme diviaka vytiahli pekne na otvorenú lúku. Je lepšie mať prehľad čo sa deje okolo, ako by nám mal medveď na plece znenazdajky zaklepať. Miro vyšiel trochu z cviku, zasa vyrobil pár nepodarených fotografií, ale nakoniec urobil aj jednu použiteľnú snímku.

Zo streleného kusa si ja nechávam srdiečko a Miro pečeň. Keď som diviačika vyvrhoval, Miro posmutnel. Pečeň bola na franforce. Nebudú veru vyprážané rezníky z pečene.

 Po ošetrení diviny sa Miro pobral po káru a ja som sa pustil do stráženia úlovku a telefonovania. Najprv som SMS-kou informoval žienku. „Ešte že som odišla na dovolenku, inak by si hádam diviaka ani nestrelil“, ona mi na to. Na rade bol hospodár. „Paráda, problém s mäsom na firemný guláš je vyriešený, dones ho ráno na firmu“, dáva mi jasný príkaz. „A to vážne mám celého diviaka odovzdať?“, skúšam hospodára. „Veď aspoň na ochutnanie jedno stehienko by si nám mal nechať, takto prídeme o motiváciu, keď nič z toho nebudeme mať“, domŕzam. „A je aj poriadne teplo, v koži sa môže cez noc zapariť, patrilo by ho rozobrať“. „No dobre, máme aj jednu zrazenú jelenicu v mraziaku, tak použijeme mäso aj z nej. Rozoberte ho a nechajte si teda stehno a chrbát“, končí debatu hospodár. Nakoniec nám zostali aj rebrá na pečenie. Nikomu sa nechcelo na podniku ich vykosťovať, tak som sa ponúkol, že si ich doma vykostím. Diviačik bol už slušne zamastený, tak bolo aj trochu škvariek a bio diviačej masti.

Strieľal som na vzdialenosť 50 m. Diviačik bol strelený zľava tesne za lopatku. Strela zasiahla pľúca a pečienku. Výstrelný otvor bol upchatý blanou, takže diviak na únikovej trase vôbec nekrvácal. Norma Vulkán 11,7 g opäť potvrdila svoju kvalitu. Minimálne poškodenie diviny. Diviak zasa potvrdil svoju vitalitu. S takými vážnymi zraneniami odbehol do vzdialenosti 70 m.

20. júla 2014