Drozdovo je lokalita môjmu srdcu najmilšia. S kamarátom Mirom sme tu preto vybudovali posed a zriadili políčko pre zver. Zmes hrachu a ovsa je veľkým lákadlom pre raticovú zver, zajačikov a dokonca aj pre medvede. Aby bola táto lokalita ešte atraktívnejšia, sem tam rozhodíme okolo políčka pár hrstí kukurice. Potom stačí len sedieť na posede a čakať na predstavenie, ktoré nám organizuje matka príroda.

Pri takýchto posedeniach našej pozornosti nemohol uniknúť silný srnec. Na naše pomery až moc silný, akoby ani od nás nebol. Už v mladom veku mal vysoké kmene, dlhé výsady, nádherné perlovanie a široké ružice akoby mal zrastené. S pribúdajúcimi rokmi mu ružice začali vytláčať kožu na čele a vytvárať akoby faldičku v tvare malého šiltu.  Mirovi sa v roku 2007 dokonca podarilo nájsť z neho jeden zhod. Dĺžka kmeňa bola čosi viac ako 25 cm a dĺžka prednej výsady 8,5 cm. Ani zvyšné dve výsady neboli o moc kratšie. Hneď mi bolo jasné, že ide o kandidáta na medailu. V roku 2009 som usúdil, že srnec vo veku sedem rokov už dosiahol svoj vrchol. A tak som opáčil hospodára, či mi nedá povolenku na jeho odstrel. Povolenku som dostal, ale s odkladom, až po skončení ruje. Srnec sa však po ruji akoby stratil. Až v polovici septembra mi volá Miro, „Pali srnec sa pasie v bodorovie záhrade“. Bodorovie záhrada je už mimo zastavaného územia a je možné v nej loviť. Neváhal som ani chvíľu. Zobral som si flintu a syn ma autom vyviezol čo najbližšie k miestu, kde ma mal čakať Miro. Keď som sa blížil na dohodnuté miesto, Miro už kráčal oproti mne a informoval ma, že srnec sa mu stratil niekde medzi porastom pod vysokým napätím. Chvíľu sme čakali na hrebienku nad záhradou, ale srnca nebolo vidno. Rozhodli sme sa teda pozrieť kúsok vyššie, teda do Drozdova. Keď sme križovali vysoké napätie, srnec vyskočil z mladého náletu briez a liesok. Asi si po paši potreboval oddýchnuť tak tu zaľahol a stratil sa Mirovi z očí. Bol vo vzdialenosti okolo 70-80 m a odchádzal kľudnou chôdzou od nás. Zakľakol som a čakal, kedy sa srnec natočí bokom. Srnec mi však nedal šancu. Stále otočený zadkom kľučkoval pomedzi náletové kríky až sa stratil v lese. Streliť takého srnca do zadku som nechcel, veď by to bolo hriechom a neúctou k zveri. To bolo posledné naše stretnutie toho roku. 

Opäť som ho zazrel až v roku 2010 začiatkom apríla. Ešte celý v zimnej srsti, ale už s vytlčeným parožím, zbieral kukuričné zrná okolo ešte neobrobeného políčka. Parožie stále impozantné, ale zdalo sa mi, že ubudla z neho hmota a aj zadné výsady boli kratšie. Začiatkom mája sme políčko zrýľovali a ako tradične osiali hrachom a ovsom. Taktiež sme povypiľovali kroviny za políčkom, aby sa zväčšila pastevná plocha čistinky pred posedom.

 Nevedel som sa dočkať 15. mája. Zašiel som teda za hospodárom a priamo bez okolkov mu povedal, že chcem povolenku na trojku srnca. „A prečo?“, položil mi otázku hospodár. „Veď strieľam samých žobrákov a vlani som mal okrúhle narodeniny. Hádam  si už zaslúžim aj poriadnu srnčiu trofej“, argumentujem. Na moje prekvapenie hospodár ani okom nemihol a srnca mi do povolenky na lov zapísal. Odvtedy som chodil za srncom skoro každý večer a mnohokrát aj ráno. Miro si tiež nechcel nechať ujsť príležitosť byť účastníkom poľovačky na Pána srnca a preto len výnimočne som išiel do Drozdova sám. Srnec sa nám ale dokonale schovával. Na otázku doma kde je srnec, som len bezradne pokrčil plecami. Aby som nechodil naprázdno domov, začal som nosiť z lesa liesky, prípadne bučky na kúrenie do krbu. Kúpil som si za týmto účelom malú výsuvnú pílku. Spočiatku som chodil domov s drevom na pleci iba ja, ale neskôr sa ku mne pripojil aj Miro. Po zložení dreva za domom sme zamierili do garáže, kde nás čakala fľaštička domácej pálenky. Jeden na posilnenie sa stal už pomaly tradíciou.

 Keďže sa nám nedarilo prísť na kobylku nášmu srncovi, ku koncu mája som vymyslel inú taktiku. Ja som išiel do Drozdova zvrchu a Mirovi dostal pokyn, skontrolovať zospodu okolité lúčky, či sa srnec náhodou nepresťahoval niekam inam. Usadil som sa na posede a čakal na príchod Mira. Čakanie som si krátil pozorovaním sojok, ako zbierajú zrnká kukurice. Pri kŕmení neraz došlo ku šarvátke a vtedy sa sojčí škrekot rozliehal celým Drozdovom. Sledovanie sojok bolo také zaujímavé divadlo, že som ho prerušil len občas, aby som skontroloval okolie. Pri jednej takejto letmej kontrole územia mi neunikol červenkastý fľak medzi krovím. Pasúca sa srnčia vo vzdialenosti okolo 100 m mala hlavu schovanú za kmeňom smreka. Keby Miro prezieravo neopílil spodné vetvy všetkým ihličnanom popred posed, vetvy smreka by srnčiu úplne zakryli. Srnčia po chvíli spravila krok a bolo jasné že ide o toho „môjho“ srnca. Hlavu som síce videl, ale tento krát bolo skryté za kmeňom smreka takmer celé jeho telo. Pripravil som si flintu a čakal, kedy srnec urobí krok dva dopredu. Dych sa mi začal zrýchľovať a srdce intenzívnejšie búšiť. Aj bodka v puškovom ďalekohľade začala byť nepokojná. Trasenie bodky však nebolo len dôsledkom poľovníckej triašky, ale aj toho, že sa Miro začal štverať na štvormetrový posed. Situáciu, teda rozkývaný posed, srnec využil na pomalý odchod za krík liesky a do tmy sa už neukázal. Celé to trvalo možno dve minútky. „Takže zasa pôjdem domov naprázdno“ prebehlo mi hlavou. „Ale nevadí, veď srnček raz spraví chybu“ utešujem sa. Druhý a tretí krát sa mi srnec ukázal v protiľahlom svahu vo vzdialenosti presahujúcej 200 m. Na takého srnca som veru nechcel strieľať na veľkú vzdialenosť. To musela byť istá rana. Dôležité bolo, že srnec je tu a stráži si svoje domovské teritórium. Dňa 15. júna celý deň pršalo, iba popoludní, keď som sa vrátil z práce, dážď pomaly ustal. I keď oceľová obloha neveštila nič dobrého, nevedel som doma obsedieť. Už som nemal odvahu povedať doma, že zasa idem do hory. Horúčkovito som rozmýšľal, ako to dnes uhrám. S malou dušičkou som nenápadne začal okľukou, ale nedostal som sa k jadru veci. Moja žienka ma nakoniec sama vyhnala. Asi bolo na mne vidno, že po tom srncovi túžim ako malý chlapec. Rýchly telefonát Mirovi, ktorý bol u mňa za pár minút a pobrali sme sa opäť do Drozdova. Pohodlne sme sa usadili a kochali sa okolitou prírodou. Vybral som z vrecka poľovníckej vesty mentolové cukríky a ponúkol aj Mira. Niečo na roztiahnutie priedušiek. Lepšie sa nám bude dýchať po rýchlom výstupe hore Príkrym. Na políčku pred posedom mali hody dva zajace. Vyhrýzali mladé výhonky hrachu. Vyrušilo ich však zapraskanie konárikov na okraji lesa. Praskanie veru vyrušilo aj nás z bezstarostného cmuľkania. Najprv sa z porastu vytrčila hlava, ktorá skontrolovala priestor okolo políčka. Keďže bolo všetko v poriadku srnec rýchlou chôdzou prešiel k rozsypanej kukurici. Vzrušenie Miro prejavil tým, že ma lakťom poriadne štuchol do rebier, „To je on Pali“  Nasledoval letmý pohľad do ďalekohľadu, skutočne to bol on, potom puška do pleca a bác. Bola to taká rýchla akcia, že som nestihol ani znervóznieť. Zvuk nárazu strely na telo bol dosť výrazný. Srnec prijal ranu z ľavej strany. Po rane sa srncovi podlomili nohy, ale vstal a pobral sa do kríkov. Počas pomalého behu som videl, že nedostupuje na pravú prednú nohu, čo bolo znakom toho, že strela prestrelila komoru a zasiahla aj lopatku na druhej strane tela. Toto neušlo ani Mirovi, ktorý mi s úsmevom na perách plesol jednu po chrbte až mi hrkli zuby a povedal, „Dnes veru neponesieme domov liesky“. Políčko je od posedu vzdialené 70 m a strieľal som poloplášťovou strelou 5,6x52R. Strela urobila zo srncovho srdca vechtík a na výstrelnej strane odtrhla srncovi nohu nad kolenným kĺbom. S takým zranením srnček odbehol ešte nejakých 30-35 m. Ako prvé som srnca odfotil telefónom a poslal fotografiu mojej žienke s krátkym komentárom „Už leží“. Odpoveď nedala na seba dlho čakať, “Rýchlo príďte, chcem ho ešte vidieť pred tým ako zaľahnem do postele“. Nuž tak sme sa poponáhľali.

Srnca sa nám podarilo uloviť na okrúhlej 30. vychádzke. Doma som ho zavesil na mincier. Číselník bol na ňom do 25 kg, ale strelka klesla ešte nižšie o cca dva dieliky, to znamená, že vyvrhnutý srnec vážil pravdepodobne až 27 kg. V živej váhe musel mať cez 30 kg. Pri oslavnom poháriku som požiadal Mira, aby príležitostne doniesol zhod z tohto srnca, že porovnáme o koľko poklesla bodová hodnota trofeje. Miro mi však oznámil, že už ho nemá, že ho daroval švagrovi. „Nevadí“ vravím, „Tak si ho na chvíľu požičaj. Aj tak chcem len zmerať ten zhod a vrátime mu ho zaraz späť“. „Z toho Pali nič nebude, ten barbar ho rozpílil a urobil si z neho vešiačiky“.  Nuž čo sa dá robiť, už nezistíme, akú bodovú hodnotu mohla dosiahnuť srncova trofej, keby som ho ulovil v jeho najlepších rokoch. V roku 2011 sme našli jeden zhod, ktorý bol verným obrazom parožia Pána srnca, len bol o čosi menší. Pán srnec určite zanechal po sebe potomkov, ktorí zdvihnú kvalitu srnčích trofejí v lokalite Drozdovo.  

 Na chovateľskej prehliadne hodnotiteľská komisia konštatovala, že ide o sedemročného srnca. Ja som však presvedčený, že mal 8 rokov. Kto iný by to mal vedieť lepšie ako ja s Mirom. Presne sme vedeli, ako dlho sme si ho chovali. Trofej nakoniec získala bronzovú medailu za 105,48 bodu CIC. Tento srnec bol zároveň najsilnejším srncom, uloveným v našom poľovnom združení od doby jeho vzniku to jest od roku 1993.

15.06.2010