Svine jedny hnusné nepríjemné krpaté. Na mysli mám kliešťov. Aj tento rok som sa stal stredobodom ich nemilej pozornosti. Začiatkom júla sa na mňa prisal v poradí už dvanásty. Po skúsenostiach z minulosti, keďže som mal to šťastie a už dva krát som sa liečil na boreliózou, som si pozorne sledoval každé miesto vpichu. Ten posledný dvanásty hajzlík bol opäť nakazený. Po desiatich dňoch som už mal okolo vpichu vytvorenú ukážkovú boréliovú škvrnu. Doktorka nezaváhala a nasadila mi silné antibiotiká. Moja žienka hneď skúsila „To teraz keď si chorý nebudeš chodiť do hory? Čo keď sa na teba nalepia ďalšie nakazené“ ? „Neboj nič, keď už som natlačený antibiotikami je jedno či ma nakazil jeden, alebo sa pridá aj druhý“ – bránim sa. Žienka, na v podstate logický argument, nenašla adekvátnu odpoveď. Hora bola zachránená.

 Horu som zachránil, ale v júli udreli tropické horúčavy. Aj tá zver má rozum a nevychádza na páliace slnko. Iba v noci, keď sa trochu schladilo, vychádzala sa popásť. A po tme sa srnec ťažko posudzuje. Usúdil som, že rozumnejšie bude chodiť do lesa ráno. Lenže aj noci boli horúce a bol problém zaspať. Iba nad ránom človek zdriemol hlbším spánkom a práve vtedy zvykol zazvoniť budík. Zdarne som ho vypínal. Až začiatkom augusta dva dni popršalo a aj sa trochu ochladilo.

Pre mňa jedna dovolenka pri mori je vyše hlavy, ale mojej žienke nie. Tá by sa v mori čľapkala celé leto. „Tak choď s rodičmi k vode a ja sa povenujem hore“ nabádam ju, keď sa ma snaží opäť zlomiť. Vie, že som pritvrdý na lámanie, tak to vzdala. Jej rodičia sú z toho istého cesta ako ona a tak dohoda bola na svete raz dva. V sobotu zavčasu ráno o tretej som vo dverách turistom zamával a keď sa z dohľadu stratili koncové svetlá auta, vybehol som po flintu a poď ho srncov naháňať. V sobotu som vyšiel naprázdno, ale v nedeľu už bol sviatok.

 Ako už toľkokrát sme s mojim lesným mužíkom Mirom o štvrtej zasadli na posed nad kukuričným poľom Na nivách. A ako už toľko krát opäť vyšla iba vysoká. Nádej na úspech s pribúdajúcim svetlom klesala. Potichu sme zliezli z posedu, aby sme nevyplašili vysokú, a pobrali sa dolinou Uhlisko do vyšších polôh. Ani na podhorských lúkach Veľkej Fatry nebola srnčia zver. V podstate sme ani nečakali že tu niečo uvidíme. Družstevníci tu pásli ovce a spasená, vysušená a smradľavá lúka nie je lákadlom pre zver.

Naše kroky smerovali na vynovený posed k políčku v Drozdove, ktoré sme osiali ovsom a hrachom.  Starý posed už doslúžil a tak sme ho radšej zvalili. Aby si náhodou niekto neublížil. Obratom sme však postavili nový. Toľko, čo sme sa na posede usadili, začal kostolný zvon v neďalekej dedinke odbíjať šiestu. Keď dozneli zvony a my sme sa vydýchali, siahol som po píšťalke a pár krát pískol hlasom rujnej srny. Ruja pomaly končila a bol predpoklad, že nejaký srnčí Casanova, ktorému ešte stále bolo málo, na volanie srny zareaguje. Miro rozbalil mentolové cukríky a  začali sme si chvíle čakania krátiť cmuľkaním. Necmuľkali sme hádam ani 5 minút a v medzere medzi kríkmi som zazrel červenkastý fľak. V ďalekohľade som uvidel srnca. Napriek krátkosti času som rozoznal, že ide o staršieho srnca s pravým parožkom o poznanie kratším a ani na jednom kmeni som nevidel výraznejšie výsady. Vyhodnotil som ho ako výradovú dvojku. Srnec postupoval s hlavou pri zemi a smeroval oblúkom k posedu. Casanova musel prekonať skupinu kríkov aby sa dostal na lúčku pred posedom, kde by som ho mal ako na dlani. Zrazu sa z krovín, ktorými postupoval, ozval lomoz. Po pár minútach vyleteli z kríkov dva kusy srnčej. Vpredu mladý srnček a za ním ten starší. Opäť to bolo veľmi rýchle a detaily parožia som nestihol rozpoznať. „No a máme po srncovi“, sklesnutým hlasom šepká Miro. „Ten mladého preženie až na druhú stranu pod Uhlisko“ pokračuje Miro v úvahách. Ja som však nestrácal nádej, „Keď mladého preženie, príde hľadať srnu“ šepkám s mentolkou v ústach. Po pár minútach sa srnec skutočne vrátil tam, kde som ho chcel mať - na lúčku pred posed. Rýchly pohľad do ďalekohľadu, potvrdil som si že je to ten s nerovnako dlhými kmeňmi v podstate bez výsad a zobral do ruky flintu. Oprel som sa o konštrukciu posedu, a krátko som hvizdol. Srnec sa zastavil a otočil hlavu smerom k posedu. Po výstrele srnec vyskočil do vzduchu a zhrbil sa. To zhrbenie ma zarazilo, preto som okamžite prebil flintu a hľadal srnca v puškohľade. „Pali nestrieľaj, netreba, bola to dobrá rana“ upozorňuje ma Miro. Srnec pobehol 20 m a zastal otočený zadkom k nám. Napriek Mirovým slovám som ho držal v krížiku – pre každý prípad. Srnec stál s naširoko rozkročenými nohami hádam minútu. Potom začal cúvať až sa po pár krokoch zvalil do vysokej trávy. Pozreli sme sa z Mirom na seba. Obidvaja sme mali na tvárach úsmev od ucha k uchu. V kľude sme docmuľkali mentolky a pobrali sa k srncovi. Srnec zhasol vo vysokej burine. Keď som mu z tej buriny vytiahol hlavu sa mi srdce rozbúchalo viac ako pred výstrelom. Srnec mal namiesto pravého parožka dvojzubec, aký v gréckej mytológii nosí vládca podsvetia  Hádes. Ľavý parožtek bol tiež deformovaný. Z vnútornej strany mal v kmeni dierku. Prednú výsadu mal zlomenú a zadnú dlhú asi 2 cm. Bohaté perlovanie od pučnice po prednú výsadu pôsobilo tiež impozantne. Vyniesli sme srnčeka na pokosenú lúku vedľa posedu, vykonali poslednú rozlúčku so srnčekom a urobili pár dokumentačných fotografií. Jeho trofej som vyfotil z každej strany a pre istotu niekoľkokrát.

 Pri výstrele bol srnec vo vzdialenosti 70 m. Stál mierne šikmo, otočený ku mne pravým bokom. Pri vyvrhovaní som zistil, že strela prestrelila pečeň odtrhla srncovi polovicu sleziny a zasiahnuté bolo aj srdce. S takýmito zraneniami srnec ešte prebehol 20 m a zostal stáť ako socha takmer minútu. Adrenalín, vylúčený pri súboji a naháňačke s druhým srncom, riadne nabudil srnčeka. Nasledujúce ráno som prišiel ukázať trofej hospodárovi a kolegom poľovníkom. Všetci, čo srnca videli, krútili hlavami, že kde sa tento srnec schovával. Nikto ho u nás nevidel. Pravdepodobne prišiel zo susedného revíru v snahe odovzdať genetickú informáciu. Záletníctvo sa pre tohto Casanovu stalo osudným. Srnec bol v tele na naše pomery veľmi slabý. Vyvrhnutý vážil iba 18 kg.

 A tak sme vynovený posed v Drozdove pokrstili ulovením srnca s raritnou trofejou, ktorá sa vyskytne snáď iba raz za život poľovníka. Hodnotiteľská komisia prisúdila trofeji 76,90 bodu CIC a určila jeho vek na 4 roky.