~~Vlado volá. Čau, práve som zaparkoval pred tvojím domom. Dobre idem, pobalený som, beriem ruksak, flintu a už plný tej poľovníckej nedočkavosti zdolávame kilometre do cieľovej lokality. Asi pred týždňom prišlo od Vlada pozvanie na víkend strávený v krásnych horách v okolí Čabraďa. Okrem duševnej regenerácie a úteku z Bratislavi sme mali na pláne zapoľovať si na diviaky. Cesta ubehala vďaka Vladovým poľovníckym historkám skutočne rýchlo. Ani som sa nenazdal a už sa ubytovávame v bývalom pionierskom tábore. Po celej dedine sa rozkríklo že prišli Vlado s kamarátom. Privítanie sme mali skutočne kráľovské a nikdy by som si ani nepomyslel, koľko odmietnutí prípitkov na zvítanie budem musieť absolvovať. Už si o mne všetci mysleli že som asi abstinent, aj keď to tak vonkoncom nie je.  Hneď po príchode sme si chceli ísť na noc sadnúť. Hospodár nás oboznámil s pohybom zvery, s plnením plánom lovu a už sme znovu sedeli v aute a fujazdili do revíru. Bol som posadený na novo vybudovanú lavičku na hranici kukuričného poľa a čerstvo pokosenej lúky. Ja budem sedieť o štyristo metrov vyššie, hovorí Vlado a rýchlo odkráčal. Mesiac bol v plnej sile, ďalekohľad sa mi neodlepil od očí. Láme ma únava. Tých dvestoosemdesiat kilometrov cesty si vyberá svoju daň, keď tu zbadám na lúke obrys dobre stavaného a do trofeje silného jeleňa ako vychádza z pod lesa na lúku. Ide do kukurice pomyslím si. Tak aj bolo a za ním ďalšie tri kusy. Prichádza smska od Vlada. Sedíme do polnoci. Dobre, aspoň si zdriemnem dúfam. Neprešlo ani päť minút a padla zásahová rana. Zbystrel som, či niečo nepobehne mojím smerom. Žiaľ nestalo sa tak a po ďalšej hodine čakania zliezam zo stoličky, rozsvecujem baterku a kráčam Vladovým smerom. Polnoc, je za nami. S údivom pozerám na Vladov úlovok. Mladý jeleň špicer nevhodný do chovu. A to sme šli na diviaky s úsmevom hovorím môjmu hostiteľovi. No nič, rýchlo vykonať všetky pocty, vyvrhnúť a stiahnuť dole do dediny, veď už o doslova pár hodín znovu vstávame aby sme stihli východ slnka znovu v niektorej z ďalších  krásnych lokalít tohto revíru. Z nevôľou sa pozerám na hodinky. Štyri hodiny ráno. Po prvej cigaretke a ceste ktorú si nepamätám lebo som ju predriemal, už znovu sedím na posede. Z driemot ma prebudil srnec ktorý sa rozhodol, že sa bude pásť priamo pod posedom. Bavilo ho to celú hodinu. Po diviakoch ale nebolo stále ani slichu. Pozerám na hodinky, naskakuje tam šiesta hodina keď tu zrazu asi na dvesto metrov odo mňa mašíruje lanštiak. Padlo ale rozhodnutie že tá diaľka je priveľká, tak teda strieľať nebudem. Vlado sedel za záhybom lesa asi tak tristo metrov. Padla rana, dostal ho, pomyslel som si. Má ten ale šťastný deň. No nič, možno ešte niečo pobeží aj keď pravdepodobnosť klesala priamo úmerne stúpajúcim slnkom na obzore. Keď tu zrazu po tej istej cestičke cez planinu do kukurice si to ženie statný kanec. Nezaváhal som, veď Vlado toho už má nastrieľané na tento víkend už dosť. Oprel som moju 308čku do pleca, počkal na vhodný okamih a strelil. Padol, zrazu ale vstáva, prebíjam a strieľam ešte raz. Žiaľ už som ale minul. Poľovnícka triaška mnou dotriasla zahasením cigarety. Po vzájomnom telefonáte s Vladom sa dozvedám, že ten prvý diviak ktorého som nechal ísť Vladovi vyplašil mladého daniela, ktorého Vlado tiež posúdil ako nevhodného do chovu. Úprimne som sa zasmial a poprosil ho, aby mi došiel pomôcť dohľadať toho môjho kanca a že k tomu danielovi sa potom spolu vrátime. Po príchode na nástrel sme ale žiadnu farbu nenašli. Určite som ho trafil. Podlomili sa mu predné nohy, ľahol, ale potom ako keby zázrakom vstal a utekal tamtým smerom, presviedčam Vlada. Asi po troch minútach hľadania útekovým smerom nachádzam prvú farbu. Nie je dobre. Značila strelu na svalovinu. Keď ani po pol hodine kanca nenachádzame, rozhodneme sa volať do dediny po psa, a kým príde obriadime toho Vladovho daniela. Tak aj bolo. Po ďalšej pol hodine prichádza z dediny naše, respektíve moje vykúpenie. Hrubosrstý jezvečík krycím menom kefír sa ihneď pustil do práce. Ukázali sme mu smer a pustili ho do prvého drienkovištia. Zdvôrazňujem slovo prvé drienkovištie. O kefírových vlohách nebolo pochýb na rozdiel od mojich streleckých čo sa potvrdilo o pár minút. Kefír začal hlásiť. Rozbehli sme sa smerom prichádzajúceho brechania, keďže sme nechceli malého jazvečíka nechať na pospas ranenému kancovi. Čo ale čert nechcel, diviak nám z drienkovišta rafinovane vykĺzol v plnej sile a rýchlosti. Dokonca ho Vlado aj na okamih zazrel. Nastalo ticho. Žiadne hlásenie, žiadne praskanie haluzí, žiadny brechot. Nechápali sme čo sa deje. Nepomohlo ani prechodenie celej oblasti dookola, prosenie a volanie kefírovi aby sa vrátil. Dokonca by  stačilo aby čo i len raz zabrechal. Nič z toho. Beznádej vystriedal hnev. Kefíra same počastovali pár vybranými slovami a to nie len raz a nie iba ja. Dokonca som si začal myslieť že moje strelecké vlohy sú lepšie ako kefírove stopárske keď nám takto zabehol. Rozhodli sme sa zavolať na pomoc bavoráka z vedľajšej obce. Ten to tomu kefírovi ukáže behalo mi po rozume. Pokiaľ prišiel aj s vodičom ako trest za unáhlenú streľbu na veľkú vzdialenosť podujal som sa do odierania zhasnutého daniela. Stihol som dokonca rozporcovať aj toho večerného jeleňa, tak som bol na seba naštvaný, čo sa prejavilo v rýchlosti mojej práce. Po nasedení bavorského farbiara na nástrel oprel sa ihneď do remeňa. Ťahal nás do drienkovišta odkiaľ sme ho vyhnali. Následne pokračoval smerom naposledy zahliadnutého a unikajúceho kanca. Ťahal ako sa od farbiara takýchto kvalít patrí. Nesmiem zabudnúť dodať, že po kefírovi ani stopy. Po druhom prechode lesom a nájdení ďalšej farby prechádzame druhým drienkovišťom. Odtiaľ nás čuch neomylného farbiara ťahá krížom cez kukuricu do vetrolamu a druhého poľa kukurice. Že ideme správne značia sporadické kvapky farby nájdené psom. Mojim skromným odhadom úctihodnej vzdialenosti jeden aj pól alebo dva kilometre a trištvrte hodine predierania sa krajinou dochádzame k tretiemu drienkovišťu. To už sme psa dali dole z remeňa. Začujeme ostré hlásenie. Našiel ho, odľahlo nám všetkým. Kto tam ale do toho drienkovišťa vlezie? Celé bolo poprepletané diviačimi chodbičkami a evidentne tam človek ešte v živote nevstúpil. Pohľady mojich spolubojovníkov sa upreli na mňa. Nie len že som bol najmladší, dokonca som aj ja chyboval ranu. Po vyčítavom pohľade ako moja odpoveď na pohľady mojich druhov som si ľahol na brucho, flintu prehodil na chrbát a plazil sa diviačimi chodbami za hlasom farbiara. Trvalo asi ďalších tridsať minút kým som ich našiel. Čuduj sa ale svetu tam kefír drží na mieste stoštyridsať kilového kanca a farbiara nie to. Ten pribehol asi o päť minút kým našiel priechodnú cestu drienkovištom. Bolo treba rýchlo strieľať. Po chvíľke hľadania vhodnej pozície a ubezpečení sa že psíci mi nevbehnú do rany padol výstrel. Diviak bol už evidentne v horúčke ale napriek tomu statočne ešte odolával neodbytným psíkom. Moja rana bola ako vykúpenie. Až po výstrele a počas fajčenia mojej zaslúženej cigarety ležmo som si uvedomil, že diviaka som dostreľoval približne zo šiestich metrov bez možnosti môjho úniku. Ak by sa kanec rozbehol priamo priam na mňa, nedokázal by som ležiac akokoľvek zareagovať. Výstrelom moja tortúra ešte neskončila. Nasledovalo preúmorné hodinové vyťahovanie úlovku. Už len spomienka na ťahanie takéhoto kusa, keď sme sa museli nohami zapierať o kmene drienok ležmo na chrbte a ťahať ho meter po metri von je úmorná. Diana ale bola pri nás. Dotrhaný sveter od tŕňov a nádherná trofej zbraní kanca zdobiaca moju poľovnícku izbu sú prenádhernou pripomienkou tohto príbehu. Najväčším hrdinom bola ale kefír. Štyri hodiny neúmorne prenasledoval a držal na mieste raneného kanca. Pri odieraní úlovku sme zistili, že rana bola umiestená na prednú pravú nohu a zasiahla kosť. 308čka na dvesto metrov nedokázala kosť preraziť. Diviak unikal so zlomenou prednou nohou.

Ďakujem sv. Hubertovi za tento príbeh ktorý budem do konca života znovu a zas rozprávať mojím kamarátom. Samozrejme kefírovi sa dostalo ospravedlnenia a pár eur, ktoré som dal vodičovi aby kefírovi doprial malú mlsnosť.  Na fotografii je vodič s kefírom a BF