Práca v zahraničí mi nedovolila zúčastniť sa začiatku poľovníckej sezóny a tak som sa domov dostal až v auguste. Podľa otca som prišiel práve včas, diviaky nám robili šarapatu ako na poli s ovsom tak aj na poli s pšenicou a otec sa im kvolí práci nemohol venovať naplno. Dorazil som v piatok poobede a cestou z Prešova som sa hneď zastavil u hospodára s otázkou či mám nárok aspoň na nejaké to prasiatko. Hospodár ma prekvapil, vypísal mi povolenku na prasa a lanštiaka, ba dokonca tam dopísal aj srnca 2. vekovej triedy pretože ešte nebol splnený plán odstrelu. Piatkový večer som strávil s priateľkou, no v sobotu sme už spolu kráčali ku kazatelni čo stála pri poli s ovsom. Diviaky tam vraj chodili častejšie ako do pšenice. Sedeli sme potichu, no ako mladí ľudia sme si do zotmenia dopriali pár dotykov a vášnivých bozkov. Po zotmení sme už len sledovali dianie okolo nás. Diviaky nas nenechali dlho čakať, presne podľa otcových slov. Ovos nebol vysoký takže  veľku diviačicu bolo vidieť skoro celú a prasatá bolo veľmi dobre počuť. Diviačica spokojne mľaskala a kvikot prasiat sa ozýval nočnou krajinou a to ešte nebolo ani pol dvanástej. Potichu som vzal do rúk svoj sauer a vysunul ho von oknom. Čakal som kedy sa nejaké prasa zatúla trochu dalej do okrajových častí poľa kde bol ovos sotva po kolená. Z môjho premýšľania ma vyrušila priateľka, štuchla ma do boku a prstom ukázala smer. Na kraji poľa stálo prasa, pekne otočené pravým bokom. Oprel som pušku lepšie do pleca a už som hľadal prasa v puškohľade. Už som sa chystal odistiť keď som schytal ďalší štuchanec do boku. Otočil som sa k nej a z jej výrazu som pochopil že nechce aby som strieľal. Trošku nahnevaný som potichu stiahol pušku späť a oprel ju do rohu kazateľne. Hnev ma však hned prešiel keď sa ku mne priateľka pritúlila, pošepkala tiché ďakujem a dostal som pusu na líce. Potichu som sa jej opýtal či chce mať tu česť a odplaší diviačicu aj s prasatami preč z poľa, predsa len ich nenechám zničiť nám celú úrodu. S nadšením súhlasila, vystrčila ruky z kazatelne a hlasne zatlieskala. Diviačica hlasno sfučala a rýchlym tempom si to namierila aj s prasatami späť za horizont odkiaľ prišli. Potichu sme opustili kazateľňu a skôr ako sme šli k autu sme ešte šli skontrolovať pole s pšenicou. Bolo prázdne a tak sme šli k autu. Spokojný sme boli obidvaja, ja som bol spokojný s tým čo som videl a priateľka s tým, že som nestrieľal. Musela mi však prisľúbiť, že pri najbližšej postriežke mi už dovolí strieľať. V noci z pondelka na utorok bol spln a tak či sa to priateľke páčilo alebo nie, večer sme sa usadili na posede pri pšenici. Dotyky a bozky vyrušil srnec ktorý sa z ničoho nič zjavil na poli. Priateľka dostala do rúk ďalekohľad a ja som ho pozoroval cez puškohľad. Vysoký bohato perlovaný šestorák II. vekovej triedy nechal môj sauer zaistený. Sledovali sme ho až dokedy neodišiel pomaly z poľa. Pred zotmením sa ešte na poli zastavila jelenica s mladým, no tú vyplašilo lámanie a kvikot ktoré sa ozývalo z lesa. Diviaky na seba nenechali dlho čakať a na pole sa vyvalila črieda, akú som už dlho nevidel. Štyri veľké diviačice, 8 lanštiakov a minimálne 20 prasiat. Priateľka v nemom úžase sledovala to divadlo cez ďalekohľad bez toho aby si všimla, že hlaveň mojej guľovnice je už vysunutá z okna posedu. Puška sedela v pleci, puškohľadom som prečesával pole a hľadal si vhodne postaveného lanštiaka. Po chvílke som ho našiel. Pušku som pevnejšie zovrel v rukách a kríž puškohľadu ustálil za lopatkou diviaka ktorého pekne osvetľoval mesačný svit. Jedným okom som pozrel na priateľku, ktorá už zaregistrovala čo sa chystám urobiť. Pošepol som jej aby všetko poriadne sledovala. Potichu som odistil pušku, zhlboka sa nadýchol a zaznel výstrel. Na poli nastal chaos a celá črieda sa hnala smerom k lesu. Rýchlo som prebil a namieril na diviaka čo nabral smer trochu bokom od čriedy v domnení, že je to diviak na ktorého som strieľal. Nastalo ticho, len mesiac osvetľoval už prázdne pole. "Trafil si?", prerušila priateľka to ticho. "Snáď hej", odpovedál som jej, "nemala si náhodou sledovať čo sa bude robiť na poli?". Zasmial som sa a zapálil si so slovami:" Musíme chvíľu počkať a potom pôjdem na nástrel". Predtým ako som zišiel z posedu som zložil puškohľad a pripevnil na hlaveň svetlo, predsa len pri dohľadávke nebudem riskovať. Priateľke som vysvetlil kde stál diviak pred výstrelom aby ma z posedu navigovala a ja som sa vybral na nástrel. Pomalým krokom inštruovaný priateľkou z posedu som skoro stúpil na zhasnutého diviaka ktorý ležal v pšenici. V hlave som si začal premietať čo sa stalo. Prvým výstrelom som diviaka zasiahol presne na komoru, no kvoli pšenici ho nebolo vidieť. Druhým výstrelom som strieľal pravdepodobne na zdravého lanštiaka, ktorý sa po výstrele splašil a pri úteku sa oddelil od čriedy. Ja som si však myslel že je to poranený diviak lebo tie sa zvyčajne oddeľujú od čriedy pri úteku. Diviaka som vytiahol z pšenice na kraj poľa a vrátil sa na posed po priateľku. Predtým ako sme opustili posed som si ešte v hlave uložil miesto kde som strieľal na druhého diviaka. Zišli sme z posedu, priateľku som nechal pri zhasnutom diviakovi a ja som sa šiel pozrieť na druhý nástrel. Chvíľu som sa pomotal po lúke no potom sa vo svetle baterky na tráve zaleskli kvapky farby. Označil som si nástrel a vybral sa naspäť k priateľke. Vyvrhol som lanštiaka, na priateľku navešal veci a oprel sa do ťahanca smerom k chalupe. Úspešne som diviaka stiahol a zavolal som otcovi s tým, že nechávam priateľku na chalupe, ja beriem Kesi a ideme dohľadávať. Otec chvíľu namietal že dohľadávať diviaka v noci je nebezpečné že mám na neho počkať. Po mojom argumente, žeby sa mohol diviak zapariť pretože je teplo, mi len povedal že ma dobehne. Skontroloval som pušku a aj svetlo na nej, pripol Kesi farbiarsky remeň, rozlúčil sa s priateľkou a vybral som sa znovu na nástrel. Po pár minútach stúpania do kopca som už mierne zadýchaný stál na nástrele. Zapálil som si cigaretu a upokojoval som Kesi ktorá sa nervózne motala po nástrele a kňučala. Od rozpárania kancom už prešlo viac ako 8 mesiacov. Rana na jej bruchu sa už zahojila a mala už za sebou pár vychádzok v revíre. Dofajčil som cigaretu a dal Kesi povel. Kesi zabrala na stope až som ju musel brzdiť. Stopa smerovala cez lúku k lesu. Na okraji sme zastali, farba bola po obidvoch stranách stopy, diviak nemohol byť ďaleko. Rozmýšľal som či pustiť Kesi a pomaly postupovať za ňou, alebo počkať kedy ma doženie otec. Ešte raz som svetlom skontroloval okraj lesa, všade bolo ticho. Kdesi v diaľke sa ozval kuvík. Otec mi ešte ako malému chlapcovi vravel, že s hlasom kuvíka prichádzaju diviaky. Dnes ma však trápili iné veci. "Riskneme to", povedal som keď som Kesi odopínal obojok, "ak bude diviak ešte žiť, tak ho zadržíš a ak nie tak ťak ťa nájdem pretože diviak dobre farbí". Kesi na mňa na chvíľu pozrela ako keby mi rozumela ale hned ako ucítila že má dole obojok rozbehla sa po stope. Chvíľu som počkal a so zapnutou baterkou som pokračoval po dobre viditeľnej stope. Bol som rád že Kesi nestratila svoju odvahu po tom incidente zo spoločnej poľovačky. Z premýšľania ma do reality vrátilo zúrive hlásenie. Kesi hlásila asi 200 metrov odomňa v hrubom lese. Vykašľal som sa na stopu a rýchlym krokom som šiel Kesi na pomoc, nechcel som riskovať aby zas skončila na operačnom stole. Čím bližšie som bol tým agresívejšie hlásila. Diviak ešte musel žiť. Každým krokom som bol bližšie a už som rozoznával aj grúlenie. Zhasol som svetlo a z kroku na krok som postupoval smerom k miestu kde sa odohrávala ta nočná dráma. Už som bol celkom blízko, mesačný svit prenikal pomedzi stromy a dovolil mi priblížiť sa k diviakovi a Kesi na pár metrov. Ani som nepípol no Kesi asi vycítila moju prítomnosť a začala do diviaka zúrivejšie dorážať. Brechot a grúlenie sa ozývali celým lesom. Rozhodol som sa to všetko ukončiť. Pripravil som sa na výstrel, odistil a zasvietil svetlo na puške. Diviak vyštartoval proti svetlu a Kesi zasa za diviakom. Skôr ako som stihol vystreliť bol diviak pri mne, len len čo som stihol uskočiť za strom. Kesi ho po pár metroch zastavila a začala obracať na jednom mieste. Už som chcel strieľať ale Kesi bola veľmi blízko diviaka. Skríkol som na ňu, Kesi stuhla a diviak si to zasa nabral smerom na mňa. Výstrel z mojej osmičky zaznel v poslednej chvíli a diviak sa mi zviezol rovno k nohám. Skôr ako som vydýchol už bola Kesi na diviakovi. Pochválil som Kesi a nechal som ju nech si užije svoju odmenu. Bol som rád, že bola Kesi stále ostrá na diviaky aj po tom zimnom incidente. Po chvíľke som jej znova dal obojok a priviazal ju k stromu. Postál som nad diviakom s klobúkom v ruke a dal som sa do obzerania ulovku. Bol to pekne vykrmený lanštiak. Prvú ranu dostal pomerne vysoko, pár centimetrov vyššie a nemusel by som ho nájsť. Pri vyvrhovaní úlovku ma vyrušil otec, našiel ma podľa Kesi lebo neustále hlásila. Zagratuloval mi, podal zálomok a spolu sme diviaka stiahli na chalupu kde nás už nedočkavo čakala moja priateľka. Bol som nesmierne šťastný z poľovníckeho úspechu s ktorým som oboznámil aj hospodára. Ten ma však okrem gratulácie prekvapil slovami: "Nechajte si s otcom jedného diviaka ako náhradu škody ktorú nám diviaky na poliach spôsobili. Spokojný s vybaveným telefonátom sme sa spolu s otcom a Klaudiou pustili do uctievania si úlovkov, ale veď to už všetci poznáte...