Úryvok z poviedky!

Je piatkové poobedie, jelenia ruja vrcholí a ja sa s ujčekom Tónom vyberiem na ruju. Chcem mu prekrásnu prírodu Poľany ukázať a zažiť s ním zážitok, na ktorý bude nadosmrti spomínať.

Vychystáme sa iba na jednu noc! Ubytujeme sa v malej chatke. Starú škodovku na sklade v Dežmovej zaparkujeme a už sa ku chatke najkratšou cestou terigáme.

Na chodníku od Panej na medveďa natrafíme. Pestúna! Pasie sa na čučoriedkach, takže nás nevníma. Až keď sme od neho tridsať-štyridsať metrov vzdialení, spozornie. Postaví sa na zadné i ňufák našpúlil, ale potom veľkými skokmi do Hukavskej jamy odskočil.

- Mal si mu jednu vštúriť! - podpichol ma ujček.

- Prosím ťa! Zbytočná oštara, - nedám sa zaskočiť.

V chvate čo-to do úst hodíme a už stúpame bočným chodníkom popod Katrušku. Len čo sa spoza Sedla ručanie jeleňa ozve, pridám do kroku. Ujček ledva dych lapá.

- Pomalšie hybaj! Nestačím za tebou. Prekonal som chrípku ! - vyhovára sa.

Zmiernim krok, aby som ujčekovi vyhovel. Keď však jeleň opäť zaručí, pridám do kroku, neberúc na zreteľ jeho námietky. Čochvíľa sa pred nami rúdeľ vysokej objaví. Rozpasené jelenice tvoria pred pánom háremu akýsi predvoj. Párny štrnástorák, sedem-osemročný s ohodnotením stoosemdesiat bodov C. I. C, nebol bohviečo.

 - Takých jeleňov je tu na mraky! - utrúsim poznámku.

Ujček sa potmehúdsky pousmeje i hotoví sa na neďaleký peň usadiť. Neohrabaným pohybom suchý konár doláme a jeho zvukom vysokú na našu prítomnosť upozorní.

Jelenice nasledované jeleňom s veľkým lomozom zmiznú z dohľadu.

- Môžeme ísť do chaty! - utrúsim poznámku.

Kým sa k nej dotiahneme, je poriadne šero. Škrtnem zápalkou v murovanom sporáku i vodu na čaj k večeri postavím. Len-čo v rajnici prvý chochol vyhodí, zalejem vrecúška v hrnčíkoch.Opateru, čo sme v ruksaku priniesli, na stôl rozložíme a už sa večerať hotujeme. Odrazu k nám podozrivý šramot doľahne.

- Žeby sa medveď vrátil? - zahlásim s úsmevom.

Nazriem predo dvere a dobre na zadok nespadnem. Pred chatkou bývalý kolega Štefan stojí.

- Čo tu robíš? - opýtam sa.

- Peter, požičaj mi baterku! - prosíka.

- Moja „doslúžila,“ - horekuje.

- Auto mám pri chate na Poľane odstavené, - vysvetľuje.

Uľútostím sa nad úbožiakom, baterku požičiam i na pohárik pozvem. Po odchode sa k spánku uložíme. Keďže bol spln, jelene ručali celú noc. O druhej nad ránom si vyjdem telu uľaviť a dobre na zadok nespadnem. Vo svite mesiaca na okraji poľany jeleňa stáť zbadám. Okamžite ujčeka zobudím, tíško mu do ucha šeptajúc,

- Hybaj sa pozrieť! Na kraji hory jeleň stojí. -

Sprvu nechápe, čo mu hovorím. Keď však zo spánku precitne, pred chatku sa vytiahne i na lavičku usadí.

- Choď pre roh a zaruč! - šeptom prikáže.

Vrátim sa do chatky, nesúc v ruke potrebný inštrument. Dva-trikrát do neho dúchnem, aby správne teplo získal i chrapľavý tón vylúdim. Najprv slabo do zeme zaručím. Potom máličko na dôraze pridám a div-divúci! Z kraja hory jeleň priamo k nám dobehne. Na tridsať krokov od nás zastane, akoby soka vyzeral. Až mi zimomriavky na chrbát nabehnú.

- Ty si tomu dal! - uznanlivo poznamenal ujček.

- To sme chceli , či nie? - opýtam sa.

Jeleň zostal v pomykove nevediac, v ktorú stranu sa hodiť. Chvíľku tam stál a potom dôstojným krokom odkráčal. Viac sa neozval!

Na lavičke ešte dobrú hodinu sedíme a vychutnávame si koncert, na ktorý ujček nezabudne do konca života. Ráno je ticho ako v hrobe.

- Vidíš, prišiel sa rozlúčiť! - poznamenám na margo jeleňa."

                                               xxxxxx

Páčil sa vám príbeh?