Jelenia ruja v Kľuke !

 

 

Lokalitou s množstvom raticovej zveri v osemdesiatych rokoch minulého storočia bola Kľuka, vyhlásená za zónu ticha.Zver sa tu v zimných mesiacoch sústredila, k čomu prispelo aj intenzívne prikmovanie.Zhliadnutia pätnásť-dvadsať kusových čried tu nebolo ničím neobvyklým. Je potrebné povedať, že mnohopočetná zver robila poriadne škody na okolitých porastoch. Či to bolo v zimných mesiacoch - lúpaním kôry i ohryzom a v čase vegetácie - spásaním mladých výhonkov. Najviac trpeli mladé jaseňové porasty. Keďže boli orientované na juh, vysoká zver sa tu veľmi rada zdržiavala. Doslova ich zdecimovala. Na úbočiach zostali iba kadejaké krkváče a neforemné hrčiaky.Veľké množstvo vysokej zveri bolo pričinením vynikajúcej jelenej ruje a jednu takúto sa vám pokúsim priblížiť.

 

 

 

 

Vyberiem sa v poobedňajších hodinách na potulky prírodou, keď už ručanie jeleňov k vrcholu dochodilo a chrapľavé "aúú" bolo počuť aj počas dňa. Auto zaparkujem na ľavej odbočke niekoľko metrov od krmelca. Preskočím priekopu i bačorinu na spodnom okraji smrečiny a už sa aj ťahám britkou zvážnicou.Spočiatku stúpa krátkym hrebeňom, ale neskôr do akejsi úložinky prejde. Ledva tam nos strčím, do uší mi ukrutný rámus doľahne.

 

 

 

 

"Čo sa hora rúca?" napadne ma prvá myšlienka.

 

 

 

 

Keď sa však zorientujem a pohľad sústredím na miesto, odkiaľ randál prichádzal, zbačím zápasiaceho jeleňa s vyvráteným smrekom. Mohutným parožím ho prehadzoval zo strany-na stranu ako zápalku. Ručaním "aúú-a-a-á-á-aúú" dával na známosť, kto je tu pánom.

 

 

 

 

Fascinujúci výjav, umocnený túžbou po založení nového pokolenia, bol sprevádzaný rozstriekaním semena.

 

 

 

 

"Pozrime-že, ako sa rozohnil! Nazdá sa, že sa to so sokom borí." utrúsim.

 

 

 

 

Divadlo, ktoré mi predviedol, trvalo s prestávkami dobrú pol hodinu. Potom sa k čiernobalockej hranici obrátil a za hlasného trúbenia slávnostných fanfár odišiel. Hodnú chvíľu nechápavo hľadím pred seba a v mysli vychutnávam kapitálneho jeleňa, čo mi Diana dopriala.

 

 

 

 

"Veď to bol vysoko zlatý jeleň! Osemnástorák! Mohol mať okolo desať rokov a možno i viac." rozjímam.

 

 

 

 

Zo snivých myšlienok ma preberie až ďalšie zaručanie.Prichádzalo z oplôtku nad chatou Kľuka. Pokračujem zvážnicou na chotár, kde prášnicou spoza lemu klobúka zistím smer vetra.

 

 

 

 

"Výborne! Fúka mi priamo do tváre. Vybral som dobrú trasu. Ak sa na kóte neotočí, tak aj čo-to uvidím." nadejám sa. Započúvam sa do ručania v okolí a opatrne sa pohnem tým smerom.

 

 

 

 

Jeleňa,ktorého miesto odhadnem v oplôtku, sa medzičasom zmení a podľa hlasu usúdim, že sa hodlá prejsť na balockú stranu. Pridám do kroku, snažiac sa ho zastihnúť na vrcholovej ceste.

 

 

 

 

"Mám šťastie!" poviem si, keď ho uvidím stáť uprostred.

 

 

 

 

Tmavé parožie - takmer čierne, bolo pomerne krátke. Sploštené kmene s množstvom výsad pôsobili ako vrchovec zo smreka. Jednotlivé výsady sa navzájom prekrývali. Nebolo ich možné pre krátkosť času spočítať. Trúfnem si iba odhadnúť, o akého jeleňa išlo.

 

 

 

 

Či to bol štrnástorák alebo šesnástorák, ťažko povedať. Vekom ho zaradím do tretej triedy s hodnotou do stosedemdesiat bodov C.I.C. Postavou pôsobil skôr na statného junáka ako na dákeho dedka.

 

 

 

 

Chvíľu sa promenádoval, chodiac z jednej strany na druhú a potom sa stratil v bukovom podraste čiernobalockého závodu. V mladine ešte zopár razy zaručal, kým nadobro stíchol. Pokračujem k spomínanej kóte. Modrá značka označujúca turistom trasu z Poľany na Lom nad Rimavicou sa pýšila i tabuľkou pomenovania miesta s nadmorskou výškou deväťsto štyridsaťjedem metrov n.m.

 

 

 

 

Obzerám si smery i vyznačené časové hodnoty a v duchu rozmýšľam:

 

 

 

 

- Podľa čoho ich asi napísali? - 

 

 

 

 

Zo zamyslenia ma preberie praskot zlomenej halúzky. Obzriem sa tým smerom. Uprostred zarastenej rúbane stála jelenica, veľká ako krava. Podľa stavby tela usúdim, že ide o veľmi starú vodiacu matku. O chvíľu sa zo smrečiny vytiahnú ďalšie dve.

 

 

 

 

"Tam bude určite aj jeleň!" úfam sa.

 

 

 

 

Terigajú sa jedna za druhou ako predvoj. Keď už posledná vchádza do hory krivánskeho závodu, vytrčí sa aj jeleň. Robustné parožie nesie majestátne, budiac dojem vznešeného vládcu. Zastane dvadsať-tridsať metrov pred okrajom, akoby rozmýšľal, či má vojsť. Potom obrovské parohy na chrbát položí a chrpľavým hlasom oznámi: - Už idem! -

 

 

 

 

Zmezaviem v nemom úžase nad zjavením, ktoré znenazdajky vyšlo za jelenicami. Kapitálny šesnástorák minimálne s dvesto-dvadsiatimi bodmi sa pyšne obzrel k miestu, odkiaľ prišiel. Z ničoho-nič vybehol odtiaľ bočný jeleň - osemtorák a okľukou sa snažil dostať k jeleniciam. Náš vládca háremu sa netajil silou a v plnom trysku vyštartoval za ním. Dotieravosť soka bola odmenená patričným výpraskom, sprevádzaná triumfálnym "aúú-áá," akousi výstrahou i pre ostných.

 

 

 

 

Deň sa pomaly končil! Zvečerievalo sa. Krajinou sa niesol chrapľavý chorál nášho najväčšieho zvera - jeleňa.

 

 

 

 

                                            xxxxxxxx

 

 

 

 

Príbeh je len maličkou iskričkou všetkého toho krásna, krásna obsiahnutého v nedotknutej prírode Poľany. Veľmi ťažko sa opisujú malebné zákutia a fascinujúce scenérie prekypujúceho života.

 

 

 

 

Snažil som sa príbeh predostrieť tak, ako ho priniesol život sám. Nasiaknutý eufóriou z panenskej prírody Podpoľania,sprevádzaný kapitálnymi jeleňmi. Chcem vzdať hold bohyni lovu Diane, že mi dopriala prežiť nezabudnuteľné chvíle, o ktoré som sa veľmi rád podelil. Autor - Vacoo!

 

 

 

 

PS: Ak Vás príbeh oslovil, píšte na e-mail: pet.vacuciak@gmail. com