Jelenia ruja na Šrôbke!

Za chladného a mrazivého rána pomaly stúpam zo skladu v Hukavách hrebeňovou, mierne stúpajúcou cestou, pomedzi dve dravé bystriny.Občasným zastavením sa započúvam do zvukov ručiacich jeleňov po jej oboch stranách. Mohutné smreky, stojace na pravej strane, pôsobia ako lesní obri a svojimi kmeňmi len dotvárajú jesennú atmosféru.

V čerstvom ráne mi dobrú službu robí vychádzajúca para z úst pri zisťovaní vetra, ktorý fúka v miernom vánku z hrebeňa do doliny a celú scenériu októbra vynikajúco dotvára.

Blížim sa na rázcestie a predo mnou nejakých dvesto metrov sa rozkladá strmá lúka Šrôbka. Z pravej strany, z akéhosi hrebienka, sa prudko zvažuje do hlbokého jarku, v ktorom hlučno zurčí priezračná voda bystriny.

Chrbtom sa opriem o hrubý buk tesne vedľa cesty a započúvam do raňajšej melódie ručiacich jeleňov, čo dokážu vybičovať zmysly až do úplného vytrženia. Chvíľu oddychujem, ale vášnivému ručaniu dvoch jeleňov predo mnou už ďalej nedokážem odolávať a opatrne sa prikrádam po lístím zapadanej ceste až k okraju spomínanej lúky.

Naskytá sa mi nádherný pohľad na mrazom vybielenú horskú lúku, ktorá ostro kontrastuje s tmavou farbou dvoch proti sebe stojacich rivalov. Z hornej strany od smrekového pásika stojí štrnástorák a oproti nemu, otočený ku mne chrbtom, dvanástorák. Hlavy majú sklonené po samú zem a biela para, vychádzajúca im z chvejúcich nozdier, prezrádza značnú námahu, čo vynakladajú pri tomto súboji. Sú to osem-deväťročné jelene a svojím dobre stavaným telom prezrádzajú vrchol mladíckej sily. Parohami divo vrážajú do seba a klepot, čo počuť do diaľky, priam mrazenie rozsieva po celom tele. Pretláčajú sa po ceste, ktorá ide stredom lúky, hneď vedľa krmelca s čerstvo napchatým voňajúcim senom, až vzduchom lietajú veľké šúplaty od ratíc zadných behov. Chvíľu sa od seba na krátku vzdialenosť odtiahnú, aby nabrali novej sily a mohli sa opäť pustiť do urputného boja v rovnocennom súboji.

Len mĺkvo hľadím, fascinovaný nevšedným divadlom, ktoré sa práve odohráva predo mnou a kútikom oka pozorujem i rúdeľ jeleníc, čo stoja na hrebienku okraja smrekového pásika a hľadia na odohrávajúci sa súboj. Je mi jasné, že tento bude ešte dlho trvať, ak ho nepreruší nejaká nepredvídaná udalosť.

Jelene sa znovu rozbiehajú proti sebe a za hlasného rachotu vrážajú do seba robustným parožím. Pretláčajú sa po ceste dobrých dvadsať metrov vše na jednu, zas na druhú stranu.

Premýšľam, ten, kto sa pošmykne z cesty, prehrá. V duchu si prajem, aby vyhral dvanástorák, ktorý svojím mohutným parožím pripadá o čosi starší, a teda i skúsenejší. Odhadujem mu okolo dvesto bodov. Má prekrásne tmavé parohy, zakončené na oboch stranách kalichovými korunami. Hrubé a dlhé kmene pôsobia neuveriteľne fascinujúco.  

Druhý jeleň - štrnástorák - je o niečo slabší, hoci má väčší počet vetiev. Jeho parožie nie je také robustné, hoci je ukončené na ľavej strane postupnou vidlovou a na pravej dlaňovitou korunou. Bodovo ho odhadujem na stodeväťdesiat, možno i trochu menej.

Odrazu sa štrnástorákovi nešťastne pošmykne pravý zadný beh a už sa kotúľa dolu strným svahom lúky. Z boka na bok sa prevracia a šmýka na mrazom postriebrenej tráve, v pätách prenasledovaný svojím sokom. Vo chvíli sa vyhodí rovno na všetky štyri a zahanbený z prehratého súboja uniká pred svojím prenasledovateľom cez hučiacu riavu hlbokého jarku do strmého protisvahu Poľany.

Dvanástorák sa po chvíli vracia a slávnostným "Aúú" oznamuje do širokého okolia svoje víťazstvo. Pomaly kráča k jeleniciam, ktoré akoby čakali na víťaza, a v tichosti sa tratia z dohľadu.

Odchádzam hlboko pohrúžený do myšlienok pod silným dojmom z prežitej ozajstnej bitky. Ešte dlho mi v ušiach zneli zvuky zrážajúceho sa parožia a pred očami sa mihali siluety jelenieho súboja.

Spokojný s rannou vychádzkou usedám do auta a chvíľu zasnene pozerám na prekrásne hrebene Poľany.

                                            xxxxxxx

Ak Vás poviedka oslovila, objednajte si ďalšie v knižnom prevedení na autorskom e-maile: pet.vaculciak@gmail. com